��������

Názov najnovšej knihy odkazuje na osobitný žáner univerzitného románu (campus novel, academic novel), ktorý sa vo svete rozvíjal od polovice 20. storočia a najväčšiu popularitu dosiahol v posledných desaťročiach. Reprezentujú ho viaceré známe mená, napríklad Kingsley Amis, Vladimir Nabokov, David Lodge, Philip Roth alebo Zadie Smith.

S univerzitným priestorom úzko súvisia aj kľúčové témy žánru: podoby vzdelávania, život študentov a učiteľov, ich spoločenský status, ľudské charaktery a nimi podmienené úvahy o budúcnosti spoločnosti. Žáner je definovaný aj prevažne humorno-satirickým náhľadom na tieto problémy. Univerzita ako prestížna inštitúcia sa zosmiešňuje prostredníctvom scén z poklesnutého života, hýrenia, pitia či zachytávaním sexuálnych avantúr akademikov. Nechýbajú ani charakteristické postavy – hedonistický antihrdina bez cti alebo osvietený mudrc.

V slovenskej literatúre ide skôr o latentný žáner s niekoľkými viac či menej vydarenými pokusmi, napríklad v podobe kníh Stanislava Rakúsa (Excentrická univerzita) alebo Olivera Bakoša (Katedra paupológie), ktoré takisto využívajú ironické, parodické či satirické postupy. Menej viditeľná prítomnosť žánru súvisí s celkovo slabším zastúpením humoru a satiry v slovenskej próze a azda aj s menej prestížnym statusom samotných univerzít a vzdelania v našej spoločnosti.

Postupy, charakteristické situácie (v slovenských pomeroch napríklad povestnú titulomániu) a postavy univerzitného románu využil aj Puškáš v románe Vivat, akadémia, zbohom, Čechov. Nepohybuje sa však striktne v rámcoch tohto žánru a najmä v záverečných kapitolách sa jeho písanie výrazne posúva od humorno-satirických k intímno-reflexívnym polohám. Týka sa to najmä dvoch postáv, pedagóga Slávika a študenta Šimaľa, reprezentantov vyhranených žánrových typov, z ktorých sa stávajú plnokrvnejšie až realistickejšie postavy poctené empatickým záujmom rozprávača.

Románový čas je presne daný a explicitne uvedený v podtituloch dvoch častí románu: prvá časť sa volá Vivat, akadémia (zimný semester 2019/20, pred pandémiou, mier) ��������ܳ�á Zbohom, Čechov (letný semester 2021/22, po pandémii, vojna). Podtituly nenesú len informáciu o čase, ale avizujú aj presun tematicko-problémového ťažiska rozprávania.

Prvá časť sa s malými odbočkami podporujúcimi hlavnú dejovú líniu sústreďuje na priestor nemenovanej umeleckej vysokej školy v Bratislave. Jej protagonistami sú rektor, bývalý tanečník Pompura, prorektor, dramatik Slávik a talentovaný a nekonformný študent Šimaľ, ich rodinní príslušníci, ako aj niekoľko ďalších, napospol intrigujúcich neúspešných akademikov. Perspektíva rozprávania v tretej osobe je satirická a karikujúca. Témou sú medziľudské a mocenské vzťahy v škole, ktoré sa obnažujú po dramatických udalostiach ústiacich do snahy odvolať rektora. V bufonáde intríg sa rektor Pompura zachráni, no odvolaný je prorektor Slávik, nespravodlivo obvinený z osnovania akademického puču.

Druhá, výrazne kratšia časť sa zameriava na umelecké a osobné peripetie Slávika po jeho odvolaní. Z akademického úradníka zavaleného administratívou sa stáva umelec na voľnej nohe. Pri písaní divadelnej hry o Čechovovej manželke, herečke MCHAT-u Oľge Knipperovej, sa však borí s tvorivými problémami a naráža na hranice svojho talentu. Inscenácia, do ktorej vkladá veľa nádejí a ktorá mala reštartovať jeho umeleckú kariéru, sa pre pandémiu prestane v divadle uvádzať. Navyše, rusko-ukrajinská vojna úplne zmení pohľad na klasickú ruskú literatúru a divadlo, o ktoré zrazu nie je záujem. Nepodarí sa ani jeho návrat na akadémiu, ponúknutý novou rektorkou. Zostáva mu pozícia človeka za oponou, anonymného autora oficiálnych prejavov vedenia akadémie.

Úvodná literárna burleska sa teda v druhej časti románu mení na deziluzívny príbeh životného precitnutia. Vyznenie celku však nie je negativistické: Slávikove a Šimaľove (tieto postavy sú svojím spôsobom alter egá) profesionálne aj vzťahové kolízie ústia do nového poznania a sebaprijatia. Turbulentné udalosti v ich súkromných životoch a okolo akadémie im umožnia začať novú životnú etapu. Pre román charakteristicky, teda „poučene“ a s odkazom na kultúrnu tradíciu, to zaznie aj v poslednej vete knihy: „Picassovo modré obdobie za oblokom sa skončilo a začalo sa jeho ružové.“ (s. 190) Kým pre päťdesiatnika Slávika sa pozitívne obdobie oprie o sebazmierenie a kvalitu partnerského vzťahu s Teou, pre mladého búrliváka, homosexuála Šimaľa, je nádejou odchod za partnerom do... (a tu sa prejaví Puškášov zmysel pre spoločensko-politický humor) ... Bruselu. Slovensko totiž „nie je priateľská ani príťažlivá krajina“ (s. 189).

Týmto románom nám zo zaslúženého odpočinku diskrétne zamávala slovenská literárna postmoderna. Autor využíva priam čítankovú škálu jej tvorivých postupov: ironické ladenie rozprávania, intertextualitu, hru s kompozíciu prózy zloženej z viacerých vrstiev a formálnych parafráz klasických diel, hru s fenoménom autorstva a pod.

Román charakterizuje formálna prepracovanosť. Strihová kompozícia je založená na striedaní pomerne krátkych sekvencií, kapitol, v ktorých pásmo rozprávača často dopĺňajú dialógy postáv. Tento „filmový“ pôdorys, kde sa v rýchlom slede menia prostredia (škola, kaviareň, domácnosti protagonistov a pod.), narúšajú v postmodernom duchu intertextuálne vsuvky rôzneho charakteru, napríklad epištoly (Šimaľ píše priateľovi a opačne), texty v texte (Šimaľove poviedky, úryvok zo Slávikovej divadelnej hry) alebo rektorov sen. Odkazom na postmodernú hravosť sa román aj začína, keď Puškáš priznane využíva scénu z klasickej hry Petra Zvona Tanec nad plačom. Kým u Zvona ide o dialóg šľachticov, tu vedú sprisahanecký rozhovor bývalí rektori brojaci proti Pompurovi – tento obraz sa neskôr variuje aj v podobe rektorovho desivého sna a je hybnou silou románového diania.

Román zmysluplne prispieva k diskusii o niekoľkých zásadných celospoločenských problémoch nedávnej minulosti a súčasnosti. Prínosom je, že ich dokáže ukázať z netradičných, ako aj menšinových perspektív, ktoré bránia paušalizácii a čiernobielemu videniu. Za jeho hlavnú prednosť považujem vydarenú tematickú polyfóniu, veľkú pestrosť a vzájomnú previazanosť množstva otvorených problémov a príbehov.

Puškáš ukazuje účinky rusko-ukrajinskej vojny aj na zdanlivo takú odťažitú oblasť, akou je literárny kánon, ktorého etablovaná podoba sa pod vplyvom drasticky zmenenej geopolitickej situácie dostala pod silný tlak. V neposlednom rade je to román o romantických vzťahoch, o rôznorodých podobách lásky, ktorá sa ukazuje v scénach intímnej rodinnej každodennosti, no má aj svoje vypočítavo pragmatické podoby, ako aj o láske synovskej a rodičovskej. Román však možno rovnako dobre prečítať aj ako príbeh o umeleckej práci, tvorivej kríze spisovateľa alebo o špecifickom vzťahu učiteľa a žiaka v umeleckom školstve. A aj ako nostalgické pripomenutie starého krásneho literárneho sveta s vysokým spoločenským statusom a úctou k remeslu. Tento silný spodný prúd vzbudzuje podozrenie, že bujará a posmešná komika akademických pasáží románu je len pôdou, v ktorej bolo možné bez podozrenia z pátosu nechať vyklíčiť rastlinky intímnejších reflexií.