ղľáԾ
Dá sa zmysluplne spojiť vjednej knihe klimatická kríza, populizmus aBenešove dekréty? Najnovšia publikácia vydavateľstva Mamaš smierne provokatívnym názvom Postsedliaci – Slovenský ľudový protest dáva jasnú odpoveď, že sa to nielen dá, ale že sa čitateľ pri tom dokáže miestami aj pobaviť.
Publikácia zhromažďuje na jednom mieste viaceré texty slovenského sociálneho antropológa Juraja Buzalku. Texty sú vknihe rozdelené na dve základné časti. Prvá časť obsahuje Buzalkove eseje aštúdie, zatiaľ čo vdruhej sú publikované jeho publicistické výstupy vdomácich médiách. Obidve časti však spája, že autor so značným nadhľadom, ale aj nespochybniteľnou erudíciou komentuje nielen našu súčasnosť, ale aj moderné dejiny. Poukazuje napríklad na vývoj štúrovského kultu zdôrazňujúc rozdiely vdobovom vnímaní štúrovcov avtom, ako ich vnímame dnes. Poukazuje aj na iluzórnosť akéhosi zlatého veku vminulosti ačitateľovi pripomína jasný, aj keď vširšej verejnosti nie veľmi populárny fakt – asíce, že napriek všetkým našim problémom sa drvivá väčšina znás má násobne lepšie, ako sa mali naši predkovia vminulosti.
Ako odzbrojiť karpatského autoritára
Buzalka sa však nevenuje len pre mnohých „vzdialenému“ 19. storočiu. Jedným zhlavných motívov jeho textov je aj téma slovensko-maďarských vzťahov. Vtextoch sa často vracia k tejtoproblematike napríklad v otázke Benešových dekrétov či národnostnému pnutiu v90. rokoch. Mnohé témy, ktoré otvára, môžu byť pre širšiu populáciu nepríjemné (napríklad otázka legitímnosti povojnových krokov voči maďarskej menšine), ale sú nepochybne kvalitným zdrojom na vedenie diskusií opresahu druhej svetovej vojny do súčasnosti. Tému spoločných vzťahov medzi slovenským amaďarským obyvateľstvom zasadzuje aj do dnešnej doby, keď poukazuje na to, že demokratický pohľad na vzájomné prečiny zminulosti môže byť práve tým, čo odzbrojí rétoriku moderného karpatského autoritára sjeho nohsledmi na Slovensku. Buzalka si všíma význam maďarských demokratických intelektuálov aaj preto v jednej zo svojich esejí upozorňuje, že zverejnej pamäti sa postupne vytráca ich úloha počas Nežnej revolúcie vroku 1989 aprávom to považuje za chybu.
Vzťah voči inakosti akonflikt medzi deklarovaným akonaným si Buzalka všíma aj pri postoji voči menšinám. Vo svojich textoch si všíma vzťah majority k Rómom, ale venuje sa aj spôsobu, akým sa na Slovensku vnímajú utečenci. Jedným zpríkladov, aje nutné dodať, že veľmi aktuálnym, je aj poukazovanie na príbeh tzv. východnej hranice – teda spoločnej slovensko-ukrajinskej hranice. Tento starší text je vkontexte vojny na Ukrajine bytostne aktuálny, ato ajvzhľadom na nárast neznášanlivosti vspoločnosti avo verejnej diskusii. Votázke ľudských práv sa Buzalka venuje aj mnohým stereotypom, napríklad násiliu páchanému na ženách, atomu, ako tieto témy vníma spoločnosť. Tú si však Buzalka nepredstavuje ako jednoliaty blok, ale poukazuje na mnohé prúdy, ktoré sú reprezentované vslovenskej populácii. Voči čitateľovi je pritom značne otvorený av textoch spomína aj svoje skúsenosti zčias štúdia adospievania, napríklad aj to, že práve počas vysokoškolského štúdia sa stretol s radikálne odlišným vnímaním okolitého sveta a slovenskej reality.
Kritika do „vlastných radov“
To, že sa Buzalka neobáva obrátiť kritiku aj do „vlastných radov“, vidieť vstati, kde sa venuje nedávno prebiehajúcej diskusii omiere akademickej samosprávy, akladie si často bolestivé, ale dôležité otázky. Zároveň čitateľovi neznalému pomerov poskytuje pohľad insidera na procesy hodnotenia projektov vmalej krajine, ktorá sa vposuzdzovaní OECD nachádza rok čo rok horšie, ale má desiatky vedeckých projektov so stopercentným domácim hodnotením. Otom, ako je tento paradox možný, sa dočítate vknihe. Ako vidno, Buzalka sa vprvej časti svojej knihy venuje rozmanitým témam anaozaj sa nebojí otvárať aj otázky, ktoré mnohým akademikom nemusia byť príjemné. Rovnako to platí aj vdruhej, síce kratšej, ale rovnako výživnej esejistickej časti. Vnej čitateľ nájde Buzalkove úvahy na témy ako slovenská kaviareň, pandémia, ale aj populizmus. Tieto texty vznikli ako reakcia na udalosti vposledných rokoch aje to na nich, samozrejme, aj vidieť. Predstavujú sondu do mysle verejného intelektuála, apreto sú aj zaujímavým svedectvom doby.
Na istej časti textov badať, že boli pôvodne písané pre čitateľov zradov odbornej verejnosti alaik bude mať spočiatku menší problém snáročnosťou používaného jazyka. Táto skutočnosť je však pomerne premenlivá skaždým textom, aak sa čitateľ zlaického prostredia rozhodne „prehrýzť“ odbornejším slovníkom autora, publikácia ho odmení nielen kvantom nových informácií, ale aj zaujímavým pohľadom na mnohé kľúčové udalosti našich moderných dejín, ato bez zbytočného pátosu.
Kniha Postsedliaci – Slovenský ľudový protest predstavuje zaujímavú sondu do problematiky slovenskej spoločnosti, pričom sa nevyhýba kritike ani jednej časti našej dnes veľmi rozpoltenej verejnosti. Pre tých, ktorí sú ochotní čítať akriticky nazerať nielen na činy svojich ideologických protivníkov, ale aj na chyby vo „vlastnom tábore“, to bude nepochybne inšpiratívne čítanie.
Martin Posch (1992)
Vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave, absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe a na Kingston University v Londýne. Pôsobí v Historickom ústave SAV a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, kde participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií, publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.
