ղľáԾ
Štefan Žáry
Orchidea nostalgis
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
Štefana Žáryho vnímame na našej literárnej scéne už od roku 1938. Vtedy dvadsaťročnému študentovi vyšla prvá zbierka Srdcia na mozaike. Odvtedy sa nám predstavil vyše päťdesiatimi knižnými publikáciami. Na 18. Svetovom kongrese básnikov v Bratislave roku 1998 mu spolu sMilanom Rúfusom, Jánom Ondrušom a Jánom Buzássym odovzdali čestný doktorát literatúry, ktorý našim básnikom udelila Svetová akadémia umenia a kultúry (WAAC). Jeho najnovší literárny čin predstavuje zbierka Orchidea nostalgis.
Anostalgia sa naozaj ako stužka tiahne celou touto zbierkou. Žáry ju vníma ako krásne spomínanie, ale uvedomuje si, že pamäť ako taká je redundantná, alerada opakuje niektoré veci, aby báseň mohla začať existovať aaby sila básnického výrazu, oktorý sa usiluje celý život, mala čo povedať aj po vyše šesťdesiatich rokoch publikovania. Potomprávom môžeme povedať, že sa mu to aj podarilo, hoci hneď vprvej básni cítime smútok, akoby sa namiesto spomínanej čašníčky, ktorá ho obsluhuje, sama poézia venovala radšej iným – mladším: „Od istého času/ dáva na seba čakať - / venujúc sa radšej/ mladším zákazníkom.“ Tak sa začínajú štyri celky hodnotenia, sebahodnotenia areflektovania, ktoré tvoria knihu. Iste, Žáryho kontext adikciu smerovania nemožno odlúpiť od jeho predchádzajúcich diel, je snimi spätá, nadväzuje na ne aďalej ich rozvíja. Je krásne sledovať, ako perfektne vie využiť silu metafory, ktorej sa naučil vo svojom nadrealistickom období: „Atrochu ťažšie hmatateľná / tepna celkom zreteľne odbíja/ jamb. Vtedy si navrávam, / že žijem nový úsvit.“ Pri čítaní Orchidey nostalgis som však nemal pocit, že mám vrukách novú zbierku, ale akoby som sa ponoril do sveta výberu toho najlepšieho, čo básnik napísal. Vistých intenciách to aj tak bolo, veď Žáry vybral avydoloval zo seba to najlepšie, čo mohol, aponúka to čitateľovi. Isté programové naplnenie nachádzame vo veršoch: „Vposolstve tentoraz / mienim sa zaoberať stavom topánok, / vktorých omína / tá spadnutá duša.“ Znova sa vniektorých básniach vracia do vojnového Ríma, kam ho zavial osud vuniforme vojaka armády slovenského štátu. Pri iných zase máme pocit, že sú len akýmsi pekným lyrickým obrázkom, ktorý dopĺňa kontext zbierky. Keď si však uvedomíme všetky možné zážitky autora avecí, ktoré sa vjeho živote mohli odohrať (a niektoré určite aj odohrali), otvára sa aj pred nami ra vjednoduchých veršoch nádherný svet konotácií. Vťahuje nás nimi do svojho najosobnejšieho vnútra apredstavuje sa nám akoby odznova. Amy mu potom odpúšťame dokonca aj mentorstvo apoúčanie, ktoré čitateľ vpoézii len nerád vidí: „Lyžica tejto malvázie / vás ešte možno zachráni / handliari poézie.“ No uvedomujeme si, že pri tom všetkom, tento básnik má na to aj právo. Môže si pokojne dovoliť byť rozhnevaný: „Do jedného všetci špina!“ atakisto má právo na svoj smútok: „Nemám čas žiť dnešok,“ kde cítime to, že aj on bolestne vníma neustále sa zrýchľujúce tempo životného štýlu ato, že ľudia si aj preto nájdu menej času nielen na poéziu, ale aj na seba: „Ačlovek nepochopí, / čo je ešte nutnosť, / čo zbytočná zásoba.“ Nie je vtom aj nejaká túžba vymaniť sa zo zúfalstva aznova nájsť zmysel života? Určite áno. Básnik tak ako viných zbierkach rád sa pridržiava skutočnosti, uvedomujúc si, že prekonať stopy, ktoré vo vedomí apodvedomí človeka zanechali jednak vojnové hrôzy ajednak tie povojnové, je zložitý proces a vyžaduje si čas. Zmysel ľudského života vidí vakomsi hľadačstve, v pohybe vpred, vo viere v budúcnosť. Takisto vie bez zbytočnej sentimentality vnímať postavy rôznych ľudí, nielen básnikov, ale všetkých, čo sa vjeho púti mihli, ktorých si zapamätal amá ich pre niečo rád. Je to vnímanie raz cez nejaký príbeh, inokedy pomocou vlastnosti, zachytenej svojským osobitým štýlom. Akeď dôjde na sebahodnotenie, vie byť rovnako kritický atvrdý: „Psa nemám, sám si psím.“
Žáry je básnik, ktorého inšpirácia neopúšťa azda nikdy anemá vôbec problém rozohrať snami hry plné slov ani dnes, nezabúda však pri tom na súdnosť avie, kde sú hranice poézie a obyčajného slovičkárenia: „Ó slovo oslovoď od oslích osláv.“
Takto sa Žáry postupne prepracuje až kposlednej básni, ktorej názov nesie zbierka apo vynorení znej máme stále toľko dychu, že by sme vládali ešte jedno takéto sústo („Teda všetko začať odznova!“). Uvedomujeme si jeho slová: „pokým to tajomné, nepoznané / neprestane šíriť ťarchavé ovzdušie – / veď vjeho fluide ako vplodovej vode / bude oválnieť plod budúcej básne / azvložených génov začne komponovať / skvelý, netušený fenomén.“ Tento fenomén sa dá cítiť aj zjeho veršov.
Radoslav Tomáš
