ղľáԾ
Ľudmila Keleová
Ošklbané detstvo
Banská Bystrica, Dali-BB 2008
S istými pochybnosťami som otvorila knižku previazanú reklamným pásikom, ktorý upozorňuje, že ju napísala mama autorky populárnych ženských románov Táne Keleovej-Vasilkovej. Už to ma zvádzalo kpredstave, že jej obsah bude venovaný detstvu našej najúspešnejšej autorky. Bola to klamná predstava ana sto honov vzdialená od dojmu, aký vo mne knižka zanechala po prečítaní. Ľudmila Keleová už dokázala vo viacerých knihách (Úsmevy písané kriedou zučiteľskej praxe, Cesty snov, Dni anoci pod Južným krížom, Rieka padajúca zneba zciest po svete), že vie veľmi pútavo zachytiť zážitky azaujímavé životné skúsenosti najmä zciest so svojím manželom, cestovateľom ahorolezcom. Tentoraz sa odhodlala priblížiť čitateľom inú púť, vporovnaní sdobývaním horských velikánov oveľa náročnejšiu, vyžadujúcu si oveľa viac pokory a síl – púť vlastným životom. Osobné spomienky vždy len tenkým lúčom pamäti osvetlia tú časť ,,veľkej histórie“, na ktorú lúč dopadá. Preto ich obyčajne autor buď sám vloží do rámca širšieho historického kontextu, alebo ponechá na čitateľovi, aby si k malej časti puzzle doskladal celkový obraz. Autorka sa tentoraz priklonila k druhej možnosti, širší historický ageografický rámec, ktorým je vymedzený jej vlastný život, vykresľuje len veľmi náznakovo. Dokonca na prvých desiatkach strán až napína čitateľskú zvedavosť, kde vlastne prežívala svoje detstvo. Naznačuje, že napadnutie Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. júna 1941 sa ich rodiny bezprostredne dotýka, na prvých stranách je jediným geografickým záchytným bodom rieka Styr, takže to bude niekde na Ukrajine. Ďalej sa dozvedáme, že vich rodine sa po česky nielen hovorilo, ale aj varilo, no otec mal ruské školy avobčianskej vojne 1917 bojoval za cára po boku bielogvardejcov. Postupne svylupovaním spomienok zdetskej pamäti sa dozvedáme, že miestom deja je krajské mesto Luck vo Volynskej oblasti, kam sa okolo roku 1870 vysťahovalo viacero mladých českých rodín. Dali sa presvedčiť vidine úrodnej pôdy a sľubom ruského cára, že im na dvadsať rokov zaručí oslobodenie od daní aže mužov zbaví povinnej vojenskej služby. Lenže po zvrhnutí cára sa podmienky zmenili adruhá atretia generácia českých vysťahovalcov, ku ktorej patrí aj autorka spomienok, zažili kruté dôsledky sovietskej moci aneskôr druhej svetovej vojny. Viaceré udalosti tohto krvavého obdobia zanechali vjej detskej duši trvalé jazvy. Bola to smrť priateľky zo susedstva pri bombardovaní mesta, keď po ich dome zostala len hlboká jama, a vyvraždenie poľskej rodiny zneďalekej dediny, ktorú istý čas ukrývali pred prenasledovaním useba doma. Keďže Poliaci nechceli riskovať aj životy autorkinej rodiny, vrátili sa do dediny. Oniekoľko dní priviezli ich mŕtvoly apovynášali im ich do bytu. Hoci detským rozumom je mnohé zkonania dospelých nepochopiteľné, uvedomuje si, že ľudí, ktorí predtým nažívali vzhode, dohnal k bezcitnému, až cynickému správaniu strach. Skoncom vojny prišla nádej na vysťahovanie do vlasti predkov, ktorú autorkinej matke už nik nemohol vziať. Prekonala všetky prekážky aponižovania, len aby jej deti vyrastali vbývalom Československu. Ani tu nešlo všetko hladko, nebolo ľahké začleniť sa do nového prostredia. Vškole sa ukázalo, že čeština, akou hovorili doma, je dosť odlišná od súčasného jazyka. Na obdobie svojej mladosti adospievania vKrálikách pod Snežníkom a neskôrvChomutove už autorka spomína súsmevom. Druhú časť knihy venuje krátkym spomienkam na ľudí, sktorými sa stretla vnevšedných situáciách avďaka nim si znova pripomenula životnú odhodlanosť svojej matky – nevzdať sa ľahko nepriazni osudu. Zároveň priblížila osudy tzv. volynských Čechov, hoci nie vširších historických súvislostiach, ale shlbokým citovým zanietením, čo vtomto prípade vzbudí väčší záujem čitateľov ako vyčerpávajúce fakty.
Alžbeta Kováčová
