ղľáԾ
Keď osem je málo ...
Krista Bendová: Osmijankove rozprávky 1, 2
Bratislava, Ikar 2003, 2004
Aspoň pár prologických viet: ako vieme či nevieme, raz sa istý Osmijanko vybral do sveta. Letel lietadlom, ktoré „začalo strečkovať“ – vynechávali mu motory. Preto cestujúci zoskočili padákom, spoliehajúc sa na priaznivý „pasát“, alebo „antipasát“ alebo na „protiantipasáty, to znamená, že každý vietor fučal ináč, atak sa každý ... zachránil niekam inam“. Osmijanko sa ocitol vkrajine zvanej Triliónia, kde ho kráľ menom Milión Stopätnásty zaklial tak, že od tých čias musel ovšetkom rozprávať osem ráz.
Dobre urobil amohol ešte trochu pridať, vravia si dnes deti idospelí nad knihou oOsmijankovi spodtitulmi Osem rozprávok ozvieratkách, Osem rozprávok oprinceznách ailustráciami Petra Cpina. ʰí sú totiž nevšedným čitateľským dobrodružstvom, ktorému nechýba nič ztoho, čo ho ním robí: bohatá lexika, objavná slovotvorba, funkčne uplatňovaná hovorovosť, schopnosť na malej ploche vykresliť charaktery, dynamické dialógy, autorská vynaliezavosť pri tvarovaní akombinovaní štylistických figúr, prirodzený humor acit pri jeho dávkovaní, jemná paródia, sotva postrehnuteľná irónia, nezvetraná fabula apredovšetkým všetkému dominujúca hravosť. Hravosť pointovaná vmedziach logiky apríčinnosti. Tu by som ako arbiter mohol skončiť, lenže mi nedá nebyť aj (či najmä?) čitateľom anepodeliť sa sláskavými avďačnými spolučitateľmi ovzácne nahonobené zážitky. Pustil som sa do čítania ačoskoro som si pripadal ako Punťo zrozprávky Oneslušne dlhom psovi. Ten pes sa načisto vymkol ľuďom aprírode zrúk, rástol a rástol, chvost mal doma, brucho uprvých susedov apapuľku udruhých, neskôr vyrástol zjedného mesta avrástol do ďalšieho, až „obrástol celú zemeguľu adorástol konečne ksvojmu vlastnému chvostu“. Tak sa skončili nielen jeho trampoty, ale najmä trampoty jeho
majiteľov, ktorí sním nemohli držať krok, ale „každý deň chodili na poštu aposielali balíky avnich listy: Vážení občania toho atoho mesta! Onedlho kvám dorastie náš pes Punťo. Posielame kosti, kus mäsa aprosíme vás, aby ste ho nakŕmili“.
Aj ja som rástol. Rozliezol som sa po knihe: mačka Čilipanda jediný raz letela balónom ana nepoznanie aneuverenie to zmenilo miesto jej života, ba isám jej život. Slávny cestovateľ Celestín Filiškus, napriek tomu, že do saharskej púšte si so sebou vzal aj guľomet, aby sa
vyhol nebezpečenstvám, takmer prišiel nielen osvoju cestovateľskú česť, ale ovšetko okrem červených trenírok, paradajkového pretlaku, spomínaného guľometu adoteraz nespomenutej
ťavy Oktávie. Tá ho sprevádzala abola vždy nekonečne pažravá anikdy konečne nepažravá. Korunu originalite však nasadila žirafa, ktorej sa málila jedna hlava, atak jej doktor namontoval sedem hláv, ztoho jednu somársku. „Všetky moje hlavy sa vám klaňajú,“ povedal žirafa, keď spokojná od neho odchádzala užiť si svoje zaslúžené sedemhlavie. Lenže nastali patálie – vkaždej hlave sídlil rozum niekoho iného, preto doktor demontoval, no rýchlo abezhlavo: zvieraťu namiesto hlavy žirafy nechal hlavu somársku!
Druhá polovica knihy sústreďuje príbehy oprinceznách. Rezancová princezná „sa naposledy vživote hlboko zamyslela“, ale vedela urobiť „hlávkový šalát vnekrčivej úprave“, lebo variť ju učil kráľovský kuchár, ktorý však nezvolal približné: „J岹Ա!“, ale jedine presné: „Ó, fajfoklok!“, keď mu panovník nariadil, aby princeznú tomuto umeniu naučil za tri
hodiny! Spomalená princezná privádzala svojou pomalosťou rodičov do zúfalstva. „Kráľovná zamdlela akráľ zamdlel pre istotu tiež, aby mu nikto nevyčítal, že nie je starostlivý otecko“. Iný otecko povedal Učenej princeznej: „Ty si najmúdrejšia princezná, akú kedy videl svet. Ty si vlastne taká múdra, že to svet nevidel.“
Veď hovorím, že kráľ Milión Stopätnásty si mal pri tom zaklínaní Osmijanka spomenúť aj na oveľa vyššie číslo ...
Vdruhej knihe nájdeme (sOsmijankom, pravdaže!) Načisto obrátenú krajinu. Takú dôsledne obrátenú, že zubár vnej predáva chlieb tvrdý ako kameň, no „chlieb ... po dvoch dňoch načisto odmäkne. Na tretí deň bude teplý avtedy najneskôr ho musíte zjesť, lebo na štvrtý deň by ste zneho mali cesto, na piaty deň múku ana šiesty – pšenicu ...“ Na zjedenie je aj Načisto čokoládová krajina. Jeho najjasnejšiu jasnosť tu úradne oslovujú “Vaša najsladšia sladkosť“ a tiež je na zjedenie, hoci zavše vydáva tie najukrutnejšie rozkazy, napríklad aby Osmijanka sOsmidunčom ako votrelcov utopili „včokoláde najhoršej kvality“! Amiestny policajt? Keď kľaje, tak štýlovo, to znamená sladko: „¯DZ--ǰó!“ Hneď vedľa (aspoň podľa číslovaných strán) je Načisto hlúpa krajina, vktorej kráľ hľadá najhlúpejšieho ministra pre ministerstvo hlúpostí. Nepochodí, lebo sa mu prihlásia hneď traja vážni kandidáti. Keď sa tak človek pozrie okolo seba, úsmev so štipkou zadosťučinenia ho neopustí, navyše odtiaľto je len kúsok kukreslenému filmu Frajer Luke akdialógu, vktorom sa hádajú obávaní Daltonovci. Nespokojný hlavný banditózo po neúspešnom prepade kritizuje svojich kumpánov, pričom jedného znich nazve najhlúpejším. Ahneď sa nesmelo, žiarlivo ozve ktosi: „A čo ja, Joe?“
Metaforicky bohato je vykreslená Načisto papierová krajina. Vmeste „papierový vodomet na námestí striekal rôznofarebné konfety“, „vzoologickej záhrade ... skákali veselé opičky tmavé opičky zkopirováku akopírovali všetko, čo videli“.
Apotom sa starí Osmidunčo, čo je pre zručného rozprávkara dôvod vymyslieť nové zápletky sďalšími komickými situáciami. Až osem detektívov má vyňuchať (sotva sa dá nájsť priliehavejšie časoslovo!) strateného psa, avšetci sú literárnymi originalitkami. Prvý znich dokonca otvára dvere ako černošská tanečnica, aby sa vzápätí – keď zistí, že nezvonil nikto, kto by chcel vyberať za elektrinu aplyn – premenil na svoj najvlastnejší originál – na „chlapa sčiernou fajkou vzuboch“.
Je naskrze radostnou udalosťou zaznamenávať od riadku kriadku radosť zhry, ktorú autorka mala, keď písala Osmijankove rozprávky, apravdaže, nielen tie. Jej jazykové výmyselníctvo, poeticko-verbálne novátorstvo avyužívanie hovorových či frazeologických slovných avetných spojení má esprit vnašich literárnych končinách nevídaný. „Vonkoncom aj dnukoncom“ však nie je samoúčelné, ale sémanticky obohacujúce, sýtiace. Vždy pohladí čitateľovo oko, ba srdce by sa mu ztoho mohlo „rozklepať ako bociansky zobák.“ Možno by ztoho i „kocúr bigbítovo zaskuvíňal“, alebo sa mu aspoň „rozkolotočoval žalúdok“ tak ako každému hafanovi, keď dostane veľmi fajnové „kostnaté potraviny“, teda kosti.
Marián Hatala
