ղľáԾ
Ladislav Hanus: Pamäti svedka storočia
Bratislava, LÚČ 2006
Editor Prof. PhDr. Július Pašteka, DrSc.
V pekný jesenný deň 19. októbra 1978 na fare v Poľanovciach pod Braniskom začal miestny kňaz Ján Maga formou „rozprávania o minulých prítomných pohľadoch na život všetko čo s tým súvisí“ nahrávať na magnetofónové pásky spomienky profesora Ladislava Hanusa. Učiteľ jeho oddaný žiak, v tom čase i vydavateľ disidentského časopisu Orientácia, strávili v nasledujúcich piatich rokoch na viacerých farách Spišskej diecézy stovky hodín v dialógu, v ktorom Hanus, „človek 20. storočia, ľudské indivíduum tohto storočia si spomína na svoje storočie.“ Vydania rozsiahlych, sedemsto stranových memoárov sa teológ, filozof kultúry veľký kresťanský mysliteľ Ladislav Hanus nedožil. Na ich usporiadanie edičnú prípravu sa podujal prof. Július Pašteka vychádzajú k storočnému jubileu Hanusovho narodenia (26. 2. 1907 v Liptovskom Mikuláši).
Svoje rozprávanie začína spomienkou na rodný, ešte monarchistický Liptovský Mikuláš, skromné rodinné prostredie, gymnaziálne štúdia v rodnom meste, kde prvýkrát pocítil existenciu konfesionálneho napätia v prostredí evanjelickej väčšiny v meste, vstup na teologické štúdiá v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule, pokračovanie v Innsbrucku – tu chýbajúce priame rozprávanie nahradil editor kapitolou z Hanusovej knihy Spomienky na Ferka Skyčáka – prvé roky kňazského pôsobenia na Spiši. Už tu sa prejavuje Hanusova otvorenosť kritickosť pri posudzovaní povojnových pomerov, keď hovorí o neúmernom príleve českého obyvateľstva na Slovensko i Spiš, kritizuje ich náboženskú ľahostajnosť kultúrnu povýšenosť. Napriek tomu bolo prvé desaťročie po vzniku republiky obdobím, keď sa začala formovať nová slovenská inteligencia: „My sme boli prvá generácia, prichádzajúca v tomto novom čase už s národným povedomím, aj s moderným programom. Nielen kultúrnym, národným, ale aj náboženským.“
Všetky tieto programy mohla začať jeho generácia uskutočňovať práve v prostredí kňazského seminára v Spišskej Kapitule, kam Hanusa na jeseň 1938 povolal biskup Ján Vojtaššák. Stal sa profesorom jeho pedagogickými odbormi bola morálka sakrálne umenie. Toto prostredie, spolupráca s rektorom Ferkom Skyčákom celoživotným spolupútnikom Kútnikom Šmálovom mala rozhodujúci vplyv na Hanusovo myšlienkové formovanie: práve s rokmi strávenými v seminári je spojená jeho rozsiahla prednášková činnosť vznik jeho prvých diel o filozofii kultúry Rozprava o kultúrnosti a dzľԾ, ktoré knižne vyšli uprostred druhej svetovej vojny. Podrobné rozprávanie o tomto ťažiskovom období Hanusovho života nájdeme v kapitole V okruhu Spišskej Kapituly. Nielen s obrovským uznaním, ale i veľmi kriticky rozpráva Hanus o každodennom živote i napätých vzťahoch medzi profesormi, aj o uzavretosti, v ktorej plynuli roky biskupa Vojtaššáka: „Pán biskup bol samotár, žil na Kapitule uzavretým životom ako mních. Jednak Kapitula bola ďaleko, v kúte diecézy, potom na Kapitule zasa aula bola uzavretá ako citadela. V uzavretosti prešiel jeho rok i roky – tak to musím povedať, ako to je“. V tejto kapitole sa Hanus prvýkrát dotýka i témy, ktorá sprevádzala jeho úvahy ako kňaza celý život – téma klerikalizmu, ktorý definuje ako „deformáciu kňazstva“.
„Na Kapitule som bol dvanásť rokov za ten čas sa stali veľké udalosti uprostred storočia“, začína Hanus svoje ďalšie rozprávanie, do ktorého zahŕňa svoj pohľad na pohyb európskych dejín medzi svetovými vojnami s konštatovaním, že už vtedy chápal, aké nebezpečenstvo popri Hitlerovi predstavuje aj boľševické Rusko odsudzoval zaslepenosť slovenskej ľavicovej inteligencie, zoskupenej okolo DAV-u pri obdive stalinského režimu, napriek všetkým jeho už vtedy známym krutostiam vraždeniu svojich odporcov. Na otázku ako posudzuje existenciu Slovenského štátu hovorí: „Je zrejmé, že Slovenský štát bol kreáciou ríše, ako niekdajšia Československá republika bola kreáciou Versailles. To je osud malých štátov“. A na dokreslenie Hanusovho pohľadu na toto obdobie zaradil editor do tejto časti spomienok jeho štúdiu Slovenská štátnosť z roku 1941 publikovanú v časopise Kultúra, kde Hanus jasne odmieta nemecké „súručenstvo krvi rasy“, zdôrazňuje, že slovenská predstava o národe je „väčším dielom duchovná“ a „vierou dopĺňa vyrovnáva nenávistný princíp rasy“. Aj v nacistickom obkolesení približujúcich sa vojnových udalostiach rozvrate, ktorý nasledoval po vypuknutí povstania v roku 1944, Hanus pokračuje vo svojej ceste programátora propagátora kultúrnosti, kresťanského pluralistu univerzalistu a koncipuje víziu „európsky plnohodnotného človeka s pozitívnymi národnými črtami“.
S koncom druhej svetovej vojny prichádzajú „mútne roky“ brutálna likvidácia kňazského seminára, keďže, ako konštatuje v tejto časti rozprávania Hanus: „Komunizmus je totalistický program, ktorý nevie sa deliť o moc s nijakým iným činiteľom, je z podstaty systém totalitnej, všetkej moci“. Preto sa v Kapitule usadia vládni zmocnenci, preto sa štátna bezpečnosť zmocní biskupa Vojtaššáka, štátni úradníci majetku seminára, kde sa po jeho zlikvidovaní usadí vojenská hudobná škola Kapitulou sa čoskoro nesú revolučné pochody Kupředu levá, spátky ni krok... Čitateľsky sugestívne pôsobí i ďalšie Hanusovo rozprávanie zhrnuté do kapitol Osudná skrývačka lapačka, V zajatí samoty zúfania, Jáchymovský väzeň, V bani Tmavý důl Leopoldov ako kňazská väznica. Predstavujú dramatické roky prenasledovania štátnou bezpečnosťou, zatknutia 26 mesiacov vyšetrovania – z toho 19 mesiacov na povestnej Ruzyni, keď počas každodenného vyšetrovania, nesmiernych fyzických psychických útrap „v akomsi ošiali... myslel... na samovraždu. Božím riadením k tomu nedošlo“ – otvorene priznáva. Až po odsúdení na 16 rokov väzenia (13 z nich si aj odsedel) napriek pokračujúcemu fyzickému utrpeniu, v uhoľnej bani Tmavý důl vystupňovanému až za hranicu ľudských síl, sa Hanus psychicky upokojí, ba postupne, najmä v Leopoldove, sa vracia aj k svojej pedagogickej – pravda, pred bacharmi utajovanej – činnosti. Z tohto obdobia, od roku 1958, stojí za pripomenutie aspoň tento krátky úryvok z jeho spomienok: „Od ôsmej do dvanástej bola teológia – pri páraní. Boli sme podelení na hodiny. Jozef Zveřina – dogmatika. Laco Hanus – morálka. Potom liturgika, alebo cirkevné dejiny. A jedna hodina boli politické správy“.
Hanusove pamäti nie sú dokončené, zrejme už takými aj zostanú, keďže zachované nahrávky končia jeho spomienkami nLeopoldov. Práve tam sa zrodil i jeho zámer vydať raz svedectvo v nadosobnej forme – byť zároveň i svedkom doby, národa, štátu, skutočným svedkom 20. storočia. Popri veľmi otvorenom svedectve o sebe, ľuďoch osobnostiach (zvlášť zaujímavo rovnako otvorene rozprávo svojom účinkovaní po boku A. Hlinku na ružomberskej fare v rokoch 1935 – 1937), hovorí aj o polaritách vo vzťahoch kresťanstva komunizmu, Slovákov Čechov i medzi katolicizmom protestantizmom zdôrazňuje, že vychádza zo svojho kresťanského náhľadu, z kresťanskej hierarchie hodnôt. Týmto duchom je prestúpené celé jeho rozprávanie. A keď si uvedomíme, že vznikalo v čase, keď bola katolícka cirkev jej kňazi pod nepretržitou kontrolou štátnej bezpečnosti (ešte v roku 1988 Hanusovi hrozilo odsúdenie na dva roky väzenia len za to, že bez štátneho súhlasu vypomáhal pri spovedi!), musíme oceniť odvahu, s akou formuloval svoj jednoznačne odmietavý postoj ku komunistickému režimu. Pamäti sú teda i svedectvom o jeho ľudskej nezlomnosti, o slobodnom intelektuálnom duchovnom prieniku dobou, ktorý nemá v slovenskej memoárovej literatúre obdobu. Preto patri veľké uznanie prof. Júliusovi Paštekovi vydavateľstvu LÚČ, že nám umožnili zoznámiť sa s ním.
Anton Baláž
