ղľáԾ
Zachráň sa kto môžeš
Vladimíra Komorovská: Papendeklová idylka, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009
Buďme úprimní, problémy s„papendeklovými“ múrmi nasiaknutými životnými peripetiami našich susedov poznáme hádam všetci. My všetci totiž máme svoj príbeh, svoje tajomstvá, osudy imotívy. Presne ako obyvatelia istej panelovej králikárne, ktorých „všivavé životy“ tvoria naturalistickú mozaiku najnovšieho románu prekladateľky aprozaičky Vladimíry Komorovskej.
Ohurikáne vmalej šesťposchodovej „ponorke“ sa dozvedáme zo spovedí jej dvanástich obyvateľov, ktorí sa každý zinej perspektívy pokúšajú obhájiť svoju existenciu. Pokojnú idylu čeria napr. problémy utiahnutej, vzdelanej prekladateľky Mudrlantky, ktorá iba ťažko zvláda bezohľadnosť anenávisť svojich primitívnych azbytočne hlučných susedov. Jej mladá suseda Kobyla sa zvíja vkŕčoch materskej „dovolenky“, závisť anenávisť jej zatemňujú rozum autvrdzujú ju vjej egocentrickom anezmyselnom ťažení proti ostatným susedom. Bývalá podniková právnička Fiškálka utápa svoju sľubnú kariéru vlitroch alkoholu, aten likviduje aj posledné zvyšky jej rodinného života. Odborníčka na partnerské vzťahy Psychoška nezvláda vlastné stroskotané manželstvo, nevie si poradiť smužom alkoholikom ahľadá útechu vinom náručí. Hlúpa predavačka lahôdok Maškrta opakovane naletí pedofilnému učiteľovi svojej dcéry Kantorovi atým naštartuje nezastaviteľný sled udalostí... Vpodobnom duchu sa kolotoč dezilúzie roztáča čoraz rýchlejšie, primiešava do deja ďalšie osudy, graduje ich azauzľuje, až kým čitateľa úplne nestrhne do víru šťavnatých anezmyselných žabomyších vojen.
Autorka ponúka dvanásť výpovedí, dvanásť kapitol, dvanásť viet – každý zprotagonistov si vylieva dušu vo svojom spontánnom aexpresívnom vnútornom monológu. Celý príbeh pripomína jeden veľký psychologický experiment, ktorý nepodlieha žiadnym konvenciám činormám, je prešpikovaný prirodzenosťou, rečou ulice, bohatým slangom, expresivitou avulgarizmami. Medzi riadkami cítime komplikovaný a hektický rytmus dnešnej doby, našu neschopnosť riešiť vlastné problémy a vzdorovať svojmu osudu. Pritom by stačilo tak málo – obyčajný dialóg, ktorý chýba nielen na stránkach tejto knižky, ale, bohužiaľ, často aj vnašich každodenných životoch.
Papendeklová idylka nám otvára oči a ukazuje, že nie všetky susedské vzťahy sú ako vtelevíznom seriáli, že nie každá „idylka“ je poetická, aže je len na nás, aké ponaučenie si zdrsných osudov susedov (aj tých našich) zoberieme.
Vladimír Hübner
