ղľáԾ
Včom zlyhával človek 20. storočia
Maďarský spisovateľ Péter Nádas v Bratislave
Ústav svetovej literatúry SAV pripravil (27. januára) podujatia venované dielu Pétera Nádasa sosobnou účasťou tohto významného maďarského spisovateľa intelektuála. Po vedeckej konferencii zameranej na stredoeurópsky kontext jeho tvorby vbratislavskom Kultúrnom inštitúte vBratislave sa sním mohli stretnúť návštevníci kníhkupectva Panta Rhei na prezentácii slovenského prekladu jeho románovej trilógie Paralelné príbehy (vyd. Kalligram), ktorú predstavil literárny vedec, riaditeľ ÚSL SAV Adam Bžoch. Vskrátenej podobe vám jeho príspevok prinášame:
Románová trilógia Pétera Nádasa Paralelné príbehy jestvuje napriek svojej autonómnosti a aj napriek svojej obdivuhodnej bezprostrednosti, aká zneho sála akou si nás podmaňuje, vintenzívnom isamozrejmom dotyku sveľkými prozaickými dielami svetovej literatúry, nielen vmojom chápaní predstavuje jednu zo šťastných podôb vyústenia veľkých tradícií moderného európskeho rozprávania.
Bezhlbokého pochopenia všetkého toho, čo doteraz bolo je vliteratúre najmä vširoko koncipovanejpróze možné, bez dôkladného premyslenia vkladu M. Prousta J. Joycea, Th. Manna R. Musila do svetovej prózy, by nevzniklo dielo také komplexné,zároveň detailne prepracované a v množstve významových rovín kompaktné, akým je tento vyše 1300-stranový opus, ktorý máme možnosť prečítať si vobdivuhodnom preklade, žiaľ, už nežijúcej Juliany Szolnokiovej, to vkrátkom čase po jeho publikovaní vmaďarčine v roku 2005. Tri zväzky, nazvané spátosom literárnych generácií konca 19. prvej polovice 20. storočia Mĺkva krajina, Vnajhlbšej noci Dych slobody tvoria obrovskú zároveň nevyhnutne neúplnú mozaiku pamäte 20. storočia, ktorej zavŕšenie asi ani nie je možné, akokoľvek by sme po ňom túžili.
Paralelné príbehy – tak vyplýva zo samotnejpodstaty pojmu paralela – sa nemôžu stretnúť. Nemôžu sa stretnúť vspoločnej pointe, nanajvýš vpredstave čiastočného vzájomného osvetlenia, v akomsi zrkadlení. Jednotlivé postavy tu síce niekedy ťažko vysvetliteľné, inokedy ľahko a prirodzene prechádzajú zpríbehu do príbehu, každý vyrozprávaný príbeh si však zachováva svojbytnosť. Mimochodom, Péter Nádas túto kvalitu rovnobežnosti kedysi doceňoval na Plutarchových Životopisoch slávnych Grékov Rimanov, na diele, ktoré dáva zmysel ako dejinný celok paradoxne práve nespojitosťou jednotlivých vyrozprávaných životných osudov. Vautorových Paralelných príbehoch však nejde oživoty slávnych, naopak, románové postavy sú historicky, často aj spoločensky marginálne.
Trilógia sa začína identifikáciou mŕtvoly nájdenej vberlínskom parku vzime 1989 hľadaním vraha, bezvýznamného študenta, pokračuje represáliami, sprevádzajúcimi likvidáciu koncentráku na nemecko-holandských hraniciach koncom zimy 1945, ďalej príbehom obyvateľov bytu na peštianskom Nagykörúte začiatkom 60. rokov rozprávaním opriateľstvetroch príslušníkoch maďarskej tajnej služby – mladíkov shybridnou identitou –, ďalej opisom stretnutí peštianskej kartárskej spoločnosti starších dám ztých istých čias, príbehom interiérového architekta zkonca 30. rokov jeho ľúbostným vzplanutím kpeštianskej psychoanalytičke, ale aj spomienkou na budapeštiansku jeseň zimu 1956 na jeden zjej dôsledkov, ktorým bola následná evakuácia detí zhlavného mesta. Pokračuje príbehom milenky jednej zmužských postáv, homosexuálnymi dobrodružstvami ďalšej, ako aj príbehmi ľudí z nacistického Lebensbornu, kde sa za vojny uskutočňovali experimenty na mladých mužoch; záverečný, mocný akord tohto korpusu tvorí príbeh bývalého väzenského strážcu, ktorý sa utiahne na vidiek tam sa dopustí vraždy.
Paralelné príbehy plynú ako rieka, čo všetko so sebou odnáša – ako opakovane sa objavujúci motív Dunaja vody, ktorý sprítomňuje plynutie času ideja, i keď prameň mohutného epického toku zostáva pred naším zrakom skrytý ústie nepoznané. Znepokojenie krajné emocionálne rozrušenie, hrôzu iľútosť knej patriacu katarziu vyvoláva dramatickosť iotvorenosť viacerých paralelných príbehov. Tento veľký vážny románový projekt hovorí síce niekedy desivým hlasom očloveku 20. storočia, ojeho prežívaní, traumách, honbe za ukojením slastí, ojeho najintímnejších inajtemnejších stránkach – napokon aj ojeho mieste vo svete. Pokiaľ ide oto posledné, myslím, že Péter Nádas zostáva napriek všetkej tej kráse, ktorou vyvažuje temnotu, zrodu veľkých skeptikov. Jeho Paralelné príbehy ukazujú, včom človek 20. storočia zlyhával: včom sme zlyhali ako synovia voči otcom, ako otcovia voči svojim synom idcéram, muži voči ženám, imuži voči mužom. Aleak popri vtýchto zlyhaniach človek ešte stále aj tvorí, projektuje a buduje mestá, opája sa krásou, miluje a túži, potom stále prijímame s vďakou tento svet ako náš.
Adam Bžoch
