ղľáԾ
Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995
Rozprávač najnovšej knihy Petra Holku Neha si neraz vrománe poplače – nad stratou milovanej ženy, „ktorá už nikdy neuvidí túto zem“ (s. 40). Ako? „Už nikdy!“ (s. 40).
„N𱹱ǰ!“
Obrazne povedané, päsťami, dlaňami, bruškami prstov si utiera slzy ľútosti abezmocnosti, lebo jeho Fialka-Fialôčka sa už nikdy nevráti, tak ako sa nevrátila ani Poeova Lenora...
„N𱹱ǰ!“
Arovnako ako slzy nášho nášho – nášho! – užialeného muža sa rinú aj spomienky, za ktorými necítime ,en „áٴžú“ (J. Mihalkovič) neho vprstoch, natrpenú anabolenú vpriamej úmere so strašnokrásnou detailizáciou, ale aj skaždým pohladením svojho syna – „č첹“. Vieme, čo sa ukrýva vhlave rozprávača, no nevieme, čím sa zaoberá myseľ dieťaťa, lebo tajomstvo jednej veľkej ľudskej tragédie, – tajomstva „prekliatia“ – príbehu o „nádeji atrvaní“ sa nemusí ukrývať ani vzáhadnom čine „kukučej matere“ – Fialkinej starej matky – ani vrenesančnom príbehu oosude „hriešnej Kataríny“ anapokon ani na dne libetskej bane, odkiaľ rozprávač Holkovho románu vynesie „od medenky zelenkastý kameň“. Svoj kameň.
„Tatko, môže byť vo vajíčku slnko?“ (s. 16).
Skôr ako Holkovi vyšla kniha, veľa sa hovorilo – ato je dobre, ak sa oknihe hovorí už pred jej vyjdením – otom, prečo postava dcéry zknihy Škára (do trinástej komnaty) – Slovenský spisovateľ, Bratislava 1994 – zpoviedky Zabijak, vystupuje vrománe Neha ako rozprávačova – rozprávač akoby bol ten istý! – manželka. Odhliadnuc od toho, že rozprávača nemožno stotožňovať sautorom, nazdávam sa, že po prečítaní Nehy už nikto nebude mať pochybnosti. Alebo áno? „V tú noc som pochopil, že Fialka už nie je len mojou krásnou milenkou, že už nie je len mojou oddanou manželkou, ale transformuje sa na trojjedinný archetyp ženy, ktorý vsebe nosí pohanský boh života asním odjakživa aj každý tvorivý muž: na ženu matku, na ženu milenku, na ženu dcéru. Áno, vtakejto žene je všetko podstatné: vznik azrod, sex aláska ako najdokonalejší cit, anapokon pokračovanie. Anad tým avtom sa vďaka žene celým ľudstvom vinie hlboká duchovnosť, podmaňujúca krása aprirodzená múdrosť“ (s. 78).
Holka ako otec vie odeťoch svoje, dosť na to, aby vedel, čo robí ačo tým sleduje ako spisovateľ. Strata milovanej ženy – rozprávačova – je zároveň aj stratou matky adcéry, nech to už zoberieme vakomkoľvek poradí. Práve tu vari treba hľadať kľúč kpodstate celého problému obolesti zo straty... oľudskej zvlčilosti aoľudskom hyenizme (znásilnenie Fialky vdunajskej zátoke). Zopakujme: Holka vie odeťoch svoje. Najmä apredovšetkým onich!
„Tatko, môže byť vo vajíčku slnko?“
Nech je akokoľvek, akoby napísal svoj príbeh slovami, zktorých „na každom je krv prischnutá“ (s výnimkou miest voľne prevzatých, pritom sa však tváriacich, že ide ovlastný objav). Odchod jeho Fialky – ako literárnej postavy – priam zničujúco zasahuje nielen tých, ktorých sa to dotýka najbytostnejšie, ale aj nás, čitateľov, dokonca aj krajinu, ktorej sme všetci súčasťou – utrpenie tu cítiť takmer zkaždej vety, hoci onehe nepadlo okrem názvu knihy vcelom texte jediný raz ani slovo...
„N𱹱ǰ!“
„Tatko, môže byť vo vajíčku slnko?“
Päsťami, dlaňami, bruškami prstov...
Bystrík ŠIKULA
ŠIKULA, Bystrík: Päsťami, dlaňami, bruškami prstov... (Peter Holka: Neha). In: Knižná revue, roč. V, 2. 11. 1995, č. 22, s. 5.
