ղľáԾ
Oinom živote vinom svete
Axel Brauns: Pestrotiene anetopierci (Môj život vinom svete), Dunajská Lužná, MilaniuM 2009. Preklad Katarína Széherová
Vposledných desaťročiach sa moderná spoločnosť začala výraznejšie otvárať voči rôznym druhom „inakostí“, stávať sa voči nim aspoň oniečo citlivejšou, tolerantnejšou. Patrí medzi ne aj autizmus. Dnes si už možno prečítať odborné publikácie o tejto diagnóze, oveľa sugestívnejšie však tento iný svet približuje umelecká literatúra.
Nemecký spisovateľ afilmový scenárista Axel Brauns (1963) vautobiografickom debute Pestrotiene anetopierci (Môj život vinom svete) opísal vlastné detstvo adospievanie so všetkými problémami, ktoré autistov sprevádzajú. Ako sa priznal, dlho si hľadal cestu kiným ľuďom, ale aj ksvojej otvorenosti voči nim – anapokon aj voči sebe; otvorenosti, sakou v autobiografiu vypovedá o osobných zápasoch. Vďaka inteligencii apevnej vôli sa mu podarilo prekonať počiatočné problémy vškole, vcelku úspešne zmaturovať, dokonca začať aj vysokoškolské štúdium, ktoré však prerušil, aby sa po absolvovaní kurzov tvorivého písania mohol nerušene venovať spisovateľskej práci. Dnes má už autor na konte aj hraný film, román Kraniche und Klopfer (Žeriavy a pracháč) spodobnou témou, ako mala jeho prvotina. Hlavná protagonistka románu trpí chorobnými pocitmi izolovanosti azaháňa ich zbieraním rôznych nájdených vecí, až dom, vktorom žije smatkou, celkom zaplní haraburdami... Najnovšie sa Brauns predstavil čitateľom kriminálnym románom Tag der Jagd (Deň poľovačky).
Pôvodne som siahla po knihe, aby som sa dozvedela o autizme niečo viac ako ponúka encyklopedické heslo, jej čítanie mi však poskytlo podstatne komplexnejší zážitok. Okrem nahliadnutia do autentickej skúsenosti autistu, do spôsobu, akým si utvára obraz sveta, vrátane iných ľudí aseba samého, ako vtomto inom svete myslí, cíti (prípadne necíti – pocity sú tým jediným, ako vraví na základe svojej skúsenosti autorský rozprávač, čo sa nedá naučiť naspamäť), ako vtomto svete žije, to bol aj prekvapujúco intenzívny umelecký zážitok. Priam očarenie nezvyčajným narábaním sjazykom, osobitou poetikou vystavanou na originálnych metaforách, pričom paradoxne, práve metaforickosť je jedným zo zdrojov autistického neporozumenia reči iných, opisoch či vnútorných monológoch hýriacich častými novotvarmi zodpovedajúcimi špecifickej optike, zmyslovej percepcii, ale aj logike autistov. Braunsovi sa podarilo nesmierne sugestívne zobraziť aspoň niektoré problémy, ktoré sprevádzajú týchto ľudí, či už ide o odlišné vnímanie vonkajšieho sveta, ba až odpútanosť od vonkajšej reality asilná pripútanosť ktej vnútornej, takmer výlučná orientácia na seba, či pocit nezrozumiteľnosti všetkého, čo je za hranicou vlastnej osoby, nepreniknuteľnosti do druhých, do ich normálneho sveta – alebo problémy skomunikáciou anásledne utiahnutosť do seba, čo zase plodí minimálnu účasť na sociálnom živote, útrapy s menšou alebo väčšou izoláciou... Pri čítaní mi neraz napadla istá miera podobnosti vsituácii autistu avsituácii indivídua vmodernej spoločnosti, ktorú tiež charakterizuje pocit odcudzenosti aosamelosti, ako aj pocit, že človek prestáva rozumieť svetu a svet jemu. Ztohto uhla možno knihu vnímať aj ako filozofickú výpoveď o problematickomvzťahu indivídua a spoločnosti.
Ako som už spomenula, pozornosť, akú autor venuje jazyku, autistickej „hre“ sním, vynachádzaniu novotvarov apitvúcemu prehodnocovaniu „starotvarov“ vo verbálnych prejavoch „normálnych“, patrí kdevízam Braunsovej knihy. Vtejto súvislosti sa mi žiada vyzdvihnúť citlivú prácu prekladateľky, ktorá akiste musela lúštiť nejeden jazykový oriešok a má zásluhy na výslednom umeleckom zážitku ztejto pozoruhodnej lektúry.
Oceniť treba aj „mimoumelecký“ moment, na ktorý myslel vydavateľ – ato sú informácie oregionálnych organizáciách zameraných na potreby apomoc autizmom postihnutých detí či dospelých. Vydanie Braunsovej knihy pokladám za záslužný edičný počin.
Etela Farkašová
