ղľáԾ
Môj tip
Hermann Hesse: Pod kolesom
Bratislava, Petrus 2004
Preklad Daniela Humajová
Po úspešnom románovom debute Peter Camenzind vyšla takmer pred sto rokmi druhá Hesseho rozsiahlejšia próza Pod kolesom. Na rozdiel od debutu, vychádza u nás táto próza prvý raz, no typologicky sú obe diela veľmi podobné: približujú životné osudy dospievajúcich chlapcov scitlivým dôrazom na momenty, vktorých popri názoroch dospelých, zmalej akrehkej detskej skúsenosti az vedomostí zaprášených školskou kriedou presvitá svet vlastného ja. Zložitá oblasť formovania, akýsi duševný pôrod zdetstva do dospelosti, si vyžaduje pre svoju šírku iproblémovosť značnú dávku spisovateľskej odvahy.
Hesseho vývinové romány vzačiatkoch stavali najmä na jeho predchádzajúcej básnickej tvorbe, skrížilo sa vnich teda hľadanie autorskej formy vyjadrenia stémou ohľadaní človeka vsebe samom. Možno práve toto šťastné aani nie až také zámerné stretnutie témy aobjavovania jej zobrazenia v rámci osobného prozatérskeho napredovania prispelo kjedinečnosti celkového výrazu. Kombinácia emocionálne sýteho živlu lyriky sdisciplinovanejším fabulárnym usporiadaním textu sa ukazuje adekvátna na zachytávanievzruchov zčerstvých stôp sebapoznávania, zároveň nepsychologizuje natoľko, aby neostalo miesto pre dostatok vonkajšieho deja. Ak sa však upneme na zážitkovosť hlavnej postavy Hansa Giebenratha, v skutočnosti budeme čítať túto knihu ako psychologický román. Asi nikto nezapochybuje o tom, že práve táto línia vnímania je dojmovo najsilnejšia a najdôležitejšia, keď sa na troch stovkách strán nechá podvoliť strhujúcemu letu mladíka s tragickým pádom „pod koleso“ nevyhnutnosti, ktorý veští zúžený horizont okolitej reality.
V tejto súvislosti zaujímavo vystupujú do popredia jemné nuansy vzťahu rozprávača k Hansovi: kým zo začiatku vytušíme istý odstup, neskôr sa táto dzٳDZá odchýlka rozplýva a rozprávanie sa viac personalizuje. Hesse aj takýmto hlbším štruktúrnym javom signalizuje dospievanie svojej postavy, osamostatňovanie videnia a hodnotenia po prechode z regionálnej školy do prestížneho protestantského teologického seminára. Škála psychologizmu sa obohacuje o ďalší prvok v kontexte postavy voľnomyšlienkara a záhadného génia (s. 161) Hermanna Heilnera, spolužiaka a charakterového protikladu slušného Hansa. Už zhoda mien, ako o tom píše prekladateľka v doslove, upozorňuje na samotného autora a na jeho mladosť prerývanú rozpormi. Vzájomný priateľský bozk hrdinov (s. 127) sa klenie knihou ako mystický, nadčasový most medzi nespojiteľnými povahami, ako symbol vlastného, zmierňujúceho riešenia neľahkého súboja, ktorý v Hesseho prípade vyústil do pokusu o samovraždu. Neprekvapuje preto, že pred obdobnou voľbou stojí aj Hans; bozk zblíženia, radostného až blaženého rozvitia, totiž dospelí posudzujú len z judášskeho profilu: Hans priateľstvom zrádza ich predstavy o jeho budúcnosti, stráca pozíciu najlepšieho študenta, záchvaty bolesti hlavy a nevyrovnanosť ho donútia opustiť seminár, čím o trochu neskôr nasleduje vzbúreného dvojníka Hermanna. Netreba hádam dodávať, že v diele tieto partie korunuje mimoriadna súhra ľudskej presvedčivosti, štýlovej čistoty, esteticky detailného prepracovania a v neposlednom rade vhodná prekladateľská stratégia. A pritom spomenuté udalosti, hoci akumulujú napätie a očakávanie, rešpektujú výsostne pokojný prúd rozprávania, ktoré si počká na dramatickú pointu až na sútoku života, tak obyčajného a nevysvetliteľného...
Intimita psychologických zákutí v románe vyznieva na podklade spoločensko-kritického rozmeru. Aj dnes adresná kritika, priama aj ironická, smeruje najmä k meštiackej spoločnosti a systému konzervatívneho štúdia, čím korešponduje s výstavbou základného konfliktu originality, slobody a nespútanosti s uniformitou a vopred stanoveným poriadkom. Hesse mimochodom tieto postuláty vkomponoval aj do nasledujúcich románov, noviel a poviedok napokon ocenených Nobelovou cenou. Vďaka ich prekladom môžeme aj my čerpať z umenia, v ktorom nad každú vzácnosť čnie človek.
Radoslav Matejov
