ղľáԾ
„Zpocitov obrazy / obrazy vmyšlienkach / myšlienky do slov / slová do sveta. / Slová včase / piesok vo vetre. / Avietor vdušiach / ktoré tušia / vzrnkách piesku / preosiate príbehy.“ Báseň Preosievanie od Jany Melcerovej je pre mňa symbolom jej básnickej zbierky Žmúrim do tmy. Autorka totiž prináša poéziu jemnú, nežnú, stvorenú zpríbehov, ktoré autorka tuší, vidí, vníma. Melcerovej poézia nie je konfrontačná, nie je politickým či spoločenským apelom. Prostredníctvom vlastnej skúsenosti a pocitov kreslí, dofarbuje, načrtáva svet, ktorý je jej blízky, ktorý jej vonia, ktorý ju priťahuje napĺňa. Znie to ako klišé, ale jej poézia je stvorená pre pokojné večery, vktorých môžeme spolu sjej veršami rozjímať dotýkať sa priestorov, na ktoré sme už dávno zabudli.
„Ako klbko vlny / chcem sa zvinúť do seba. / Chúliť sa túliť, / dopriať si korytnačí úlet, / stiahnuť rolety povedať svetu / čau, idem chvíľu žmúriť do tmy.“ To nám odkazuje autorka vbásni ǰٲԲč ja viem, že jej básne sa zrodili vtichu. Vtom tichu, keď je myseľ sústredená na obrazy vnemy, ktoré si dobre ukryla vprelínaní časov pocitov. Melcerovej poézia je dialógom svlastnou dušou, ale aj s ľuďmi, ktorých oslovuje veľmi opatrne, no presne. Tak ako vretrospektíve Po rokoch: „Vravieval si mi: / Všetko sa ti raz vráti. / Opakoval si to dovtedy, / kým som sa jedného dňa nespýtala: / Ačo sa vracia tebe? / Ostal si zarazene stáť, / akoby ti pomaly dochádzal / význam tých slov.“
Hoci je Melcerovej debutová básnická zbierka na ploche sto strán rozdelená na dve časti Hlava voblakoch Škriepky, nepokoj iné, obe spája autentickosť štylistická zrelosť autorkiných výpovedí. Melcerová totiž píše otom, čoho sa dotkla, čo prežila, čo ju zasiahlo čo ňou otriaslo. Jej poézia nie je módnou hrou na slová, ale pokojným a harmonickým rozprávaním oživote. Ačitateľovi neprekážajú ani romantické tóny vo veršoch hľadanie vlastného šťastia, napríklad vbásni Ako bludný Holanďan: „ Až sa raz ztohto sna zobudím, / možno konečne prestanem brázdiť / Mys dobrej nádeje, / vyženiem zpaluby všetkých duchov / znovu zakotvím vo vlastnom živote. / Až vtedy prežijem báseň, / ktorú si nebudem musieť napísať.“
Básnická zbierka Žmúrim do tmy ponúka obraz obytí, ktoré si čitateľ môže alebo nemusí privlastniť. Autorka totiž prináša svoj pohľad na každodenné zápasy prehry, keď sa vyznáva: „ Bože, ako často / sedím vo vlastnom vnútri / som svoj gordický uzol!“ (báseň Bože, ako často som na pochybách). Melcerovej poézia je mi blízka, lebo nesúdi, nepredstiera, iba komentuje život jeho tvary. Tak, ako vbásni Cesta je spôsob, kde sa autorka vyrovnáva sjedným zo svojich dní: „Tie brezy ani halúzkou nemihnú, / keď opätkami vyklopkávam / cestu domov. / To je teraz tam, / kde nemám strach / ani zveľkého zrkadla. / Veď prečo aj, / keď vňom stojím / na vlastných nohách. “ Lebo aj to je život – náš život...
Eva Bachletová
