��������

Autor vie vybudovať báseň pozostávajúcu napríklad z rečníckych otázok, tie sú prejavom dojatia lyrického subjektu z „obyčajnej“ krajiny „obyčajným“ pohľadom. Knihu zvláštnym spôsobom obohacujú čierno-biele maľby Rastislava Podobu, ktoré vypovedajú o tom, ako výtvarník vníma Jurolekovu krajinu, ale aj pocity lyrického subjektu. Kniha je veľmi estetická a dizajnovo príťažlivá, o čo sa postaral Jakub Milčák. Pred každou z troch zbierok sú citáty od autorov E. Canettiho, J. M. Coetzeeho, F. Nietzscheho, R. Walsera. Citácie z ich diel veľa hovoria o charaktere Jurolekovej tvorby. Napríklad výrok E. Canettiho „Len pokoj a pomalosť stoja ešte v živote za to“ je istým predobrazom atmosféry autorových veršov.

Ak by sa mal stručne charakterizovať myšlienkový postup v Jurolekovej poézii, tak by to boli predstavy a reflexie. Vznikajú na základe absolútneho pozorovania, vnímania a porozumenia prírody v širokom zmysle (živé, rodiace sa i odumierajúce) a lyrický subjekt často pôsobí ako ten, kto sa od nej učí. ����prírode si všíma aj negatívne javy (odpadky), no naznačuje hlavne jej nezničiteľnosť v protiklade s človekom, ktorý sa pominie. Ako súčasť všetkého živého nechce mať nijaké výhody, cíti sa byť slabým a uboleným z takmer všetkého. Pohľad subjektu na krajinu má často výtvarný, farebný ráz (nostalgické „maľby“ augustových polí), pričom horizontálna i vertikálna perspektíva evokuje pocit nekonečnosti. Lyrický subjekt sa neprestajne hodnotí – čo a ako naňho dolieha. Často si chce predstavovať nedosiahnuteľné, uvedomuje si svoju slabosť i nedostatok vôle. Básne v zbierke Život je možný vyznievajú tak ako sentencie vytrhnuté z večnej pravdy. Jeho lyrický subjekt sa stavia do pozície, ktorú istým spôsobom kritizuje, pričom sú tu chvíľami aj pocity bezmocnosti a nepokoja.

����Smrekovom lese je poézia do značnej miery naplnená melanchóliou a ohromením z krásy prírody, ktoré majú svoju podstatu v zákonitostiach vesmíru, Zeme a všetkého, čo človeka obklopuje, čo dokáže vnímať zmyslami i to, čo iba tuší. Pozorovania a zážitky obyčajne završuje veršami so znakmi sentencií. Zrak upriamuje po vertikále – zdola hore. Citlivo sa všetkého dotýka, jeho pohľad robí časti skutočnosti jemné. Jurolekov lyrický hrdina vníma krásu smutne. Popri kráse a radosti si uvedomuje aj pominuteľnosť, ale súčasne sa všetko „obracia na život“ (s. 57). Stvárňuje stav duše, dokáže zaznamenať detaily každodenného života s noblesou, ktorá sa skrýva vo výbere slov a v netradičnom ukladaní myšlienok akoby bez kauzality. Usiluje sa vysvetliť podstatu ťažkých psychických pochodov hrdinu, ktorý je záhadný, citlivý, zraniteľný, ubolený, ustráchaný, musí sa uisťovať, že „ľudské je byť“ (s. 60), ale súčasne ho už nemôže prekvapiť ani to, že „svet skutočne jestvuje“ (s. 61). Obdivuhodné je, ako dokáže zachytiť rozrušené vnútro lyrického subjektu, ktorý sa utešuje, že ešte stále je „schopný vidieť krásu“. Ten sa vnútorne sporí so svetom i so sebou. Táto zvláštnosť hrdinu vyplýva z nedosiahnutého úsilia porozumieť podstate všetkej krásy, najmä tej prírodnej.

Poľné kvety majú podobu básní v próze, v ktorých je priľnutie k prírode jemné a pritom silnejšie. Niektoré básne by sa dali nazvať črtami, navodzujú atmosféru, akoby si maliar hľadal námet pre obraz. Podobne ako s farbami vie zaujímavo narábať s motívmi tmy, jasu, svetla, ich vnímania ľudským okom i myslením. Verše sú „presvetlené“ – lyrický subjekt vníma pozitíva svetla; autor tento pojem používa pomerne často a zo skutočnosti vyberá motívy a reálie, ktoré sú nositeľmi (ne)priamo prítomného svetla. ����textoch prevažuje menné vyjadrovanie, no autor aj ním dokáže navodiť pohyb – v realite, pamäti. Čitateľ má pocit, že lyrický subjekt uprednostňuje prírodu, jej detaily pred všetkým ostatným. Táto domnienka sa nepotvrdí. Subjekt si uvedomuje aj mesto, no v takom zmysle, že na rozdiel od naturálneho prostredia a jeho neustálych premien počas ročných období, mesto „drží pokope a stále na tom istom mieste, / [...] mesto vydrží“, s. 80). Konfrontuje ho s prírodou ako základnou súčasťou vnímania, jej pôsobenia na človeka vo vertikále vývoja a zrodu pocitov. ����nej hľadá uplynulý čas, lebo mu pripomínajú to, čo už bolo. Lyrický subjekt pátra po svojom mieste v prostredí, ktoré pozoruje, vníma, uvažuje nad ním, nad uplývajúcim časom, ktorý prináša zmeny. Zaujímavo narába s časom vo vzťahu k jednotlivcovi (zrod a zánik). Jurolekov lyrický hrdina sa vie trápiť, vnímať a tešiť sa. Autor dokáže vytvoriť z každodennej krajiny prostredie plné estetických zážitkov. Stačí mu na to observácia a reflexia. Vyberá však do svojho zorného uhla také časti prostredia, ktoré prinášajú nutnosť zamyslieť sa. „Prechádzky“ po prírode sú tu priam nekonečné, pričom môžu byť aj v tom istom priestore, no vždy je v ňom čo objaviť.

Hoci nám básnik ponúka vizuálne útle básne, zistíme, že aj do niekoľkých krátkych veršov sa môže vmestiť vesmír, nebo, Zem, ľudská duša, zmysly človeka. Verše založené na drobnostiach sú zaujímavé, dôležité a nie každý si ich v priestore všimne. Dobrý umelecký text sa oplatí čítať opätovne, v druhom vydaní a aj po rokoch. Príjemca v ňom spravidla nájde čosi nové, možno ho prehodnotí, ale najčastejšie sa utvrdí ako pri prvom čítaní, že ide o dobré umenie. A to platí aj pre tvorbu Rudolfa Juroleka.