ղľáԾ
Poklona umeniu
Otakar Kořínek: Človek a múza
Bratislava, ilussion 1999
Otakar Kořínek - meno, ktoré som si natrvalo zapamätal po tom, ako nám predstavil slovenskú podobu nabokovovskej Lolity - nám teraz ponúka vlastné dielko snázvom Človek a múza. Ide o čosi celkom iné, ako by azda čitateľ podľa Kořínkovej prekladateľskej bibliografie mohol čakať. Iné ale vtomto prípade znie ako zákonité.
Autor venoval knihu tichému záveru života hudobného génia Ludwiga van Beethovena, aby mu umožnil fiktívne stretnutie svlastnou Múzou, čo bdela nad jeho talentom. Tak pre skladateľa a umelca otvoril vzácnu príležitosť na sebaspytovanie, osobnú spoveď ztvorivých ambícií pridotyku dvoch svetov: ľudského a božského. Pravé umenie vždy zahmlievalo ich hranice, veľký tvorca akoby si neustále meral sily sDemiurgom sveta a všetkého živého. Jeho tvorba prekračuje známe horizonty a provokuje mnohé otázniky. Pokiaľ až má dovolené kráčať ľudský génius? Do akej výšky sa môže vzniesť nad človečenstvo, šokovať ho vlastnou veľkosťou a privádzať do pochybností, či už nejde o invenciu božskú? To sú otázky medzi nebom a zemou, na aké nikdy nespoznáme úplné odpovede. Kořínek dáva Beethovenovi i čitateľovi šancu konfrontovať oba svety - ľudský, ktorému sa podarilo dotknúť vecí božských - s božským, ktorému nič ľudské nie je cudzie. Beethovenov sen oMúze je snom o hraniciach a ich prekonávaní, o energii včloveku, akú nemožno ničím zastaviť, o dare výnimočného talentu, za ktorý sa platí najvyššou cenou. „Verím vBoha. Ale nikdy som ho neprosil o pomoc. Prosil som ho iba o silu, aby som si mohol pomôcť sám,“ tvrdí tu Beethoven. Múza je pre neho súčasťou božstva, ktoré sa od Boha len odvodilo a na dôkaz vlastnej existencie začalo ľuďom stanovovať hranice možností. Veľký umelec je presvedčený o absolútne slobodnej vôli, ktorú dostal od Najvyššieho, ten je pre neho zdrojom sebavedomia a neobmedzenej ľudskej a tvorivej slobody. Prežil chvíle, keď sa ho Múza vzdala, keď ho nechala napospas nástrahám života vnádeji, že nebude schopný ďalej tvoriť. On sa nepoddal a posilnený kráčal ďalej. Proti nečasu, samote a smútku. A neskôr i proti najväčšiemu trestu: hluchote.
Kořínek sa na stránkach svojej knihy pokúsil uchopiť mimoriadne náročnú tému umeleckého kumštu, jeho hybných a nevyspytateľných mechanizmov. Vie, že ani sám tvorca nedokáže jasne dovidieť do vlastnej pahreby tvorivosti, zktorej vnepravidelných intervaloch vyšľahávajú menšie a väčšie plamene invencie. Jedny ho napĺňajú životnou energiou, iné ho spaľujú na popol, jedny vzrušujú ľudí, iné privádzajú do údesu Múzu. Aká je vskutočnosti váha tónov stvorených človekom, čo veril hudbe ako najdokonalejšiemu umeleckému tvaru? Príliš veľa tajomstiev skrývajú pramene neopakovateľného diela človeka. Akékoľvek tvrdenia sa vtomto smere vždy nakoniec preukážu ako nepresné. Kořínek je vo svojej sujetovej ilúzii aj interpretom, kritikom týchto tajomných vecí. Skúša ohmatať ono premenlivé fluidum a podáva vlastné svedectvo, ktoré je nielen pocitové. Vytvoriť zneho prózu je neľahké a vyžaduje si dvojakú riskantnú hru. Vprvej je základným pravidlom verejná úvaha o umení (téma) a vdruhej tajná spoluhra sjeho zákonmi (praktický dôkaz, že viem, čo je to kumšt).
Výsledkom Kořínkovej práce je tvar, ktorý sa v najpôsobivejších častiach javí ako esej vpróze. Autor ju vymodeloval nielen zúcty kBeethovenovi, ale aj ako poklonu pred veľkým umením vôbec.
Marian Škotka
