Viete, čo má spoločné slovenský básnik Marián Hatala (1958) so spisovateľmi ako Stephen King, Henry Miller, Jana Bodnárová, s britským režisérom Christopherom Nolanom či americkou thrash-metalovou skupinou Megadeth? Podobne, ako všetci vymenovaní, sa aj on rozhodol dať do názvu svojho diela pomerne častý zdravotný (avšak veľmi inšpiratívny) problém, ktorým je insomnia. Výsledkom je básnická zbierka s názvom Nespavosť alebo plus mínus štyri steny, ilustrovaná výtvarníkom Robertom Jančovičom ml. Ide o poetické pásmo pozostávajúce zo 46 básní, ktorých názov tvorí ich poradové číslo. Autor volí pri výstavbe básní (až na pár výnimiek) voľný verš.
Máme dočinenia s civilnou, mestskou poéziou. Lyrickým hrdinom je Muž – pozorovateľ, mlčanlivý, svetloplachý, čakajúci na svitanie v priestoroch svojho bytu. Autor nasvecuje aj jeho rodinné väzby. Zisťujeme, že lyrický protagonista má ženu a dve dospievajúce deti. Ukazuje, čo prežíva Muž v byte počas bezsenných nocí, čo sa odohráva vo vnútri paneláku, aj to, čo vidí za oknom, na ulici. Muž prechádza akoby krízou stredného veku, ktorá je v zbierke síce nepomenovaná, cítime však jej vážne symptómy: myšlienky o smrti, krízu identity a hodnôt, krízu manželstva, denný stereotyp či zlé susedské vzťahy. Naznačuje ju aj citát českého básnika Václava Buriana z diela Blankyt půlnoci, ktorý nájdeme v úvode knihy: „Čekám, že se jednou vrátí všechno to, co jsem neprožil. Vždyť nic krásnějšího nebylo.“
Ideovým východiskom Hatalu sa stávajú témy ako partnerské spolunažívanie, každodenné súkromné starosti, ale aj aktuálne spoločenské i politické problémy. Nazeráme do bežného života lyrického subjektu a do reality, v kontexte ktorej žije. Nespavosť je akoby hybnou silou, budovanie napätia sa v zbierke realizuje najmä prostredníctvom nej. V Hatalovej poetike predstavuje určitý typ uväznenia v priestore, medzi stenami bytu. V zbierke sa často objavuje konfrontácia Muž – mesto, Muž – žena. Môžeme pozorovať striktné delenie sveta na mužský a ženský. Postava ženy je v knihe prítomná len v niektorých básňach, pričom je zobrazovaná buď ako príliš pasívna (najčastejšie spiaca), neprítomná (žena zmizla), alebo extrémne aktívna (rebelujúca, demonštrujúca).
V zbierke je badateľný myšlienkový posun od ega, súkromného života, smerom do okolitého sveta. Ťažisko sa postupne presúva k súčasným problémom spoločnosti. Lyrický hrdina objavuje médiá ako prostriedky nahliadania smerom von, ocitá sa v globálnej telefónnej sieti, vo svetle počítačového monitora či televíznych obrazoviek, v blikote kurzora a zároveň vo virtuálne živom prenose. Práve vďaka médiám „prišiel k oknu / a s uchom na odkvapovej rúre / načúval celému svetu“. Autor následne v básňach poukazuje na úpadok spoločenských hodnôt, na mrhanie peňazí, terorizmus, kapitalizmus idúci ruka v ruke s konzumizmom, selfie fotkami a egoizmom. Hatala veľmi často vo veršoch používa opozitá, antonymá. Pre čitateľa môžu byť rušivé mnohé archaizmy (hľa, jak, tras, plačkať, hlušiť, garderobier) či priveľa deminutív v niektorých častiach knihy (tichučko, zvieratká, očko a podobne). To, čo robí knihu zaujímavou, je práve jej rýdzo „mužská optika“ – pozorujeme totiž ako „uvažuje Muž / cíti, že sa stáva hlavnou postavou / básne“.
Oľga Gluštíková
