Relatívna sila slova
Juraj Bakoš: Posledné augustové dni
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003
Debut Juraja Bakoša Posledné augustové dni obsahuje tridsaťdeväť približne rovnako dlhých básní napísaných voľným veršom.
Hoci ide oautorovu prvú zbierku, je to poézia o„ubiehajúcich dňoch aprežitých príbehoch“. Predstava posledných augustových dní sa spája so smútkom zdozrievania, zo strácania niečoho pekného, zodkvitania, nástupu nepríjemností apovinností. Sletom odchádza radosť, atým je poznamenaná celá zbierka: „ach, keby bolo vživote viac radosti atakýchto popoludní“. Básne naznačujú krivku ľudského života, vktorom všetko speje do mínusových kvadrantov. Nájdeme vnej aj opozíciu mesta adediny, pričom mesto je tragickou stránkou tohto protikladu adedina vyjadrením toho, čo strácame, voľnosti. Zaznieva aj kritika aľútosť nad nešťastným a neslobodným osudom dnešného človeka. Reflexie nad prežitým postupne nadobúdajú aj spoločenský rozmer uplynulých dôb.
Výraznou črtou Bakošovej poézie je obraznosť. V pomerne monotematickej zbierke saautor neodkláňa od základnej osi ani voblasti formy. Napriek tomu je Bakošova obraznosť problematická. Obsahuje veľmi rôznorodé obrazy, zktorých niektoré sú viac či menej konvenčné (napr. mráz páliaci kvety), iné sú veľmi originálne („Mosty zmierňujú pestrú mozaiku vletiacom oku“), vkaždom prípade sú však priveľmi nahustené na malom priestore básne. Nadväzujú na seba vnekonečných enumeráciách aštruktúra básní je príliš podobná. Pri dlhšom čítaní sa stávajú únavnými a ťažšie preniknuteľnými. Obrazné vyjadrenia autorových pocitov sú niekedy vydarené, inokedy sa však abstrakcia mieša skonkrétnym do nedefinovateľnej, ale honosnej zmesi slov. Autor má nepopierateľný cit pre spájanie slov do vyšších celkov, ale už menší pre ich spájanie smyšlienkou, ktorej niť sa nám stráca vdlhých vetách, čo je škoda, pretože filozofická stránka básní priťahuje. Miesta, kde filozofia vystupuje jasnejšie do popredia, sú oveľa lepšie a medzi vydarené patria aj básne, v ktorých je autor kritický voči dobe, keď sa „zástavy usmievali tými krvavočervenými úsmevmi“. Opustenie prehnanej obraznosti Bakošovým básňam prospieva, nemusíme rozbíjať tvrdú škrupinu formy.
Zbierka Juraja Bakoša nevyznieva vždy presvedčivo. Skutočne sa zdá, že forma básne obsahuje niečo navyše, čo zakrýva nedostatok vobsahu. Dúfajme, že Juraj Bakoš využije svoj talent vďalšej zbierke, kde bude viac dôverovať mlčanlivým náznakom, ktoré vpoézii fungujú veľmi dobre.
Zuzana Hašková