ղľáԾ
Praskajúca krv
Jozef Mokoš: Štyri nočné obdobia
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2002
V názve tejto zbierky pôsobí príťažlivosť detailu - hry, vďaka ktorej sa ročné obdobia zamieňajú za nočné, ale zvýznamovej roviny básní sa nestrácajú. Spočiatku by sme mohli mať dojem, že tematické zameranie je jednoznačné a jasné aj vďaka prvej fotografii poskytujúcej pohľad na šťastného otca sratolesťou vnáručí. Intímna lyrika rodinného šťastia, povieme si. A prvé verše naozaj tento „odhad“ potvrdzujú. Odkrýva sa vnich citový svet muža milujúceho svoju ženu, ktorý vidí svet zamilovanými očami a „otvorenými rukami“. Ale pojem „obdobia“ vsebe nesie zmenu, inakosť. Tak to naznačuje kompozícia celej zbierky rozčlenená do štyroch cyklov zo štyroch časových úsekov.
Praskanie krvi (1961–1962). Pôsobivý obraz milencov, hra farieb, básnických opakovaní, metafor a personifikácií končiacich sa patetickým vyznaním viery vo „všemohúceho človeka...v ruky jeho sväté“, narušenej náhlym prelomom do atmosféry strachu. Silný moment premeny vtomto cykle dominuje. Striedavo sledujeme tvár lásky opojnej, študentskej, vášnivej a lásky bolestnej. Práve láska, ktorá bolí, vťahuje do básnického sveta Jozefa Mokoša aj iné príbehy, napr. zhistórie vojnového vraždenia vplynových komorách alebo príbehy neplnoletých matiek, či jednoducho strach zekologickej nerovnováhy... Línia toho najintímnejšieho je stále prítomná vrefrénovitom opakovaní veršov: „krv horí, / láme sa a praská...“.
Vcykle Pribúdanie kruhov (1983) akoby „praskajúca krv“ ochladla. Keby sme prvý cyklus aj chceli pomenovať jarou, ten druhý nám akosi leto nepripomína. Svet sa vňom zmenšil, ohraničil ho kruh únavy a pochybnosti, šnúra, na ktorú sa vešajú plienky a láska sa vytratila. Aj priestor, vktorom sa rozpína báseň, sa zmenšil a básnický jazyk nasýtený emóciami sa zmenil na konštatovanie.
Jesenné litánie (1968–1969) ozvláštňujú náboženské motívy a biblické alúzie. Nadväzovanie na žáner litánií zvýrazňuje elegický charakter týchto básní a dodáva im prvok pátosu. Téma zostáva, výrazovosť je však citeľne odlišná, poznačená motívmi pominuteľnosti, smútku, smrti. Láska nezmizla úplne ale akoby znej ostali len „holé kosti metafor“. Svet je opäť menší a toto zmenšovanie vrcholí vposlednom cykle Písané do snehu (2001). Stretávame sa tu sintenzívnym pocitom malosti človeka a stvárou umierajúcej lásky. „Praskajúca krv“ sa opakovane objavuje, ale spája sa skôr so slovesami vminulom čase a pôsobivé erotické obrazy sú už len spomienkami manžela, cítiaceho studený závej na manželskej posteli. Pomenovania zlyhávajúcej a chladnúcej komunikácie muža a ženy sú naozaj výstižné: „Oni sa tak milujú, / že si iba mailujú / zjednej spálne do druhej“ a napokon láska končí rozvodom: „v elektrickom kresle“. Svet zmenšený, vášne vychladnuté.
VMokošových Štyroch nočných obdobiach sa ukrýva vývoj „praskajúcej krvi“. Je vnich obsiahnutá bohatá významovosť i výrazovosť, rozmanitosť, náhla zmena a zároveň vzájomná prepojenosť. Je vnich minulosť i prítomnosť, intimita i priestor okolitého sveta, je vnich možno i kúsok nášho osobného príbehu a iste i príbeh Modrej planéty. Vo farebnosti tohto sveta iste objavíme aj iné ako studené odtiene. Monika Javorková
