ղľáԾ
Americká (socio)lingvistka Deborah Tannen vknihe The Argument Culture (1999) píše, že naše sociálne interakcie sú na komunikačnej úrovni nezriedka rámcované ako súboj či hra, vktorej máme jedinú obavu, a to či vyhráme alebo prehráme. Takéto „kto zkoho“ sa javí byť jedným zvýrazných rysov vzájomnej komunikácie dnešnej spoločnosti, čo potom nezriedka vedie kpolarizácii, nepochopeniu, vyhrocovaniu bez schopnosti načúvať druhým.
Sociálne fenomény zdieľania, diskusie, dialógu ako umenia počúvať, porozumieť,pýtať sa, spochybniť, prehodnocovať amožno si i nanovo vystavať vlastný názor akoby sa zverejného diskurzu pomaly vytrácali. Ak sa snimi stretneme, vnímame ich skôr ako výnimočnú ľudskú situáciu. Niekoľko takých je možné nájsť aj vknihách rozhovorov, ktoré kultivujú umenie zanietene živého, načúvajúceho ajerudovaného dialógu (výberovo napr. rozhovor J. Juráňovej sA. Kalinovou či V. Barboríka sV. Petríkom), a takou je aj kniha Jána Štrassera zahĺbeného do rozhovoru sbásnikom Ivanom Štrpkom.
Štrasser má za sebou niekoľko podobných kníh (napr. sJ. Buzássym či A. Vášovou), vktorých prezentuje svoj prehľad vychádzajúci nielen zosobnej skúsenosti pamätníka, ale aj z výbornej predprípravy. Inak to nie je ani vknihe Žiť svoju báseň. SIvanom Štrpkom, jedným ztrojice Osamelých bežcov (spolu sI. Laučíkom aP. Repkom), vchronologickom slede nanovo rekonštruujú dôležité formatívne zážitky, spomienky, vnovej, prirodzene subjektívnej azodstupu uchopenej perspektíve nazerajú na kľúčové (aj dejinne relevantné) momenty a udalosti, ktoré ovplyvnili Štrpkovo ďalšie premýšľanie iživot. Vich rozhovore nejde ani tak oklasické interview, ale ovoľný, slobodný ainšpiratívny dialóg, prezentáciu obojstranného poznania (bez potreby sebaprezentácie pýtajúceho sa), ktoré sa napája z dvoch základných prúdov – z vlastnej skúsenosti zozažitého, kam patria idôležité ľudské stretnutia, azceloživotnej sebakultivácie umením.
Stretnutia, performancie atextappealy
OOsamelých bežcoch sa napísalo vposledných rokoch niekoľko publikácií, na základe ktorých si môžno utvoriť oveľa jasnejší prehľad ich umeleckého formovania atvorby. Dôležité zhľadiska spätného pohľadu na ich fungovanie sa javia byť najmä tie, ktoré pripravil Oleg Pastier (Pohybliví vpohyblivom, Pohybliví nehoria aPoker skockami ľadu [spolu sJ. Púčekom]). Na ne, spolu svybranými básňami či úryvkami zesejí, sa Štrpka vrozhovore iviackrát odvoláva.
Kniha je rozdelená do niekoľkých väčších celkov. Vprvom básnik rozpráva osvojom detstve, histórii rodiny, do ktorej patril aj básnik Ivan Kupec, mestách amiestach, behu,písaní,iniciačných autoroch, význame časopisu Světová literatura acelého českého kultúrneho kontextu pri utváraní jeho individuálneho literárneho vkusu. Spomína na prvé stretnutie Osamelých bežcov aich dobové „prijatie“, kultovú návštevu Allena Ginsberga, performancie atextappealy, atmosféru 60. rokov 20. storočia, pri ktorej sa nedá zrejme vyhnúť istej dávke sentimentu, apostupný pád do tých normalizačných. Významné miesto vspomienkach zohráva niekdajší minister kultúry Miroslav Válek, popri celej plejáde iných kultúrnych či politických predstaviteľov asi najčastejšie sa vyskytujúca historická osoba vknihe.
Je potrebné udržať pakt svlastnou pamäťou
Vdruhej časti sa Štrasser nevyhýba ani otázkam oŠtrpkovom vstupe do komunistickej strany, ktorý svoj súčasný postoj ktejto skutočnosti vyjadril potrebou prijatia zodpovednosti za to, čo bolo, t.j. udržaním „pakt[u] svlastnou pamäťou“ (s. 127). Rozhovor sa tu dotýka ďalšieho dôležitého medzníka, stretnutia sDežom Ursinym, prináša opisy skúseností s prácou vredakciách literárnych periodík,knižné strety so svetmi J. L. Borgesa, F. Pessou či A. Camusa. Zaujímavou časťou je tiež vnímanie roku 1989 aďalšieho vývinu postsocialistickej spoločnosti počas mečiarizmu ipo ňom, reflektovanie absencie povedomia pojmu občan aobčianska spoločnosť, vyprchávanie hodnôt amyšlienok Novembra ’89, súčasné nastavenie spoločensko-civilizačno-kultúrnych rámcov.
Posledná časť rozhovoru sa hlbšie venuje témam, ktoré Štrasser pomenoval ako „básnické bytie“ (s. 197), teda poézii, písaniu, problematizácii jazyka, ale aj potrebe písania o(svojej) poézii mimo poézie, o jej odbornej reflexii čiinšpiračných zdrojoch vliteratúre iiných umeniach. Dôležitými, skôr naznačenými a veľmi subtílnymi momentmi, sú úvahy oslobode asmrti. Autor knihu uzatvára textom Akési srdce zo zbierky Fragment (rytierskeho) lesa (2016), doplnkom je obrazová príloha amožnosť sa cez QR kód dostať kvideu, na ktorom Štrpka číta svoje básne.
Žiť svoju báseň možno zaradiť do veľkej mozaiky Štrpkovej tvorby (o Štrpkovej tvorbe) – aj vtomto rozhovore pokračuje vbudovaní apotvrdzovaní svojho básnického Ja. Napokon, mnohé fragmenty vodpovediach vyvolávajú spomienky na jeho básne či eseje – prepojenie, zosieťovanie jeho tvorivého sveta je veľmi silné. Ale to je asi prirodzené.
Veronika Rácová
