ղľáԾ
Vladimír Nabokov: Priezračné veci
Vydavateľstvo Slovart 2004
Preklad Otakar Kořínek
Neveľký román Priezračné veci, ktorý veľký mág americkej literatúry ruského pôvodu napísal päť rokov pred smrťou vo Švajčiarsku, akiste spôsobil Otakarovi Kořínkovi nejednu prekladateľskú radosť. Na slovenskom preklade priam cítiť ako sa prekladateľ vytešuje na maximálne polyfónnom texte, na jeho kompozičnom, štylistickom ijazykovom bohatstve, na jeho ťažkej pochmúrnej filozofii ihravom nadšení, na irónii, ktorej ostne presne triafajú balóniky konzumnej metafyziky astavajú literatúru na pozíciu, aká jej právom patrí. Anielen vytešuje, lebo vytvoriť sebavedomý slovenský ekvivalent tohto malého veľdieľa si iste vyžaduje nielen skúsenosť a drinu, ale rovnako aj kus prekladateľského šťastia. Zdá sa, že Kořínek mal pri sebe jedno ajdruhé, ba itretie.
Povedať, že Nabokovov románik je oláske, sexe, nočných adenných morách, by bolo to isté, ako povedať, že je o knihách, literatúre, písaní ačítaní: oboje by však bolo zrejme málo. Oveľa dôležitejšie je, ako autor obom týmto polohám aich partikularitám vie dodať niečo, čo vedia len veľkí spisovatelia: absolútnu nezávislosť na realite, absolútnu samovypovedaciu schopnosť, absolútnu nezameniteľnosť príbehov, motívov amyšlienok. Pritom je zrejme, že kniha sa opiera ovlastnú skúsenosť, ak nie okonkrétne zážitky (,,Ľudský život možno prirovnať kosobe tancujúcej vrozličných podobách okolo vlastného ja.“ ), trebárs zdeformované atransformované podľa potrieb literárneho sujetu.
Kde sú teda tie ,,priezračné veci“, keď sa na čitateľa priam valí detailizovaná zložitosť za zložitosťou, hrozivá nepochopiteľnosť za nepochopiteľnosťou? Sú to príbehy, slúžiace na to, aby sme cez ich transparentnosť dovideli na temné dno ľudskej existencie? Sú to postavy, nesúce vsebe toľko rozporov, že skôr či neskôr strácajú svoju románovú identitu astávajú sa len ikonou skepsy kčloveku? Je to navádzajúce mnohostupňové amnohoaspektové rozprávačstvo, ktorého najvyšším presvedčením je konkrétnosť, minucióznosť apresnosť, ale ktorého zmysel možno kedykoľvek spochybniť, tak ako to robia Nabokovove postavy motajúce sa okolo literatúry? Je to jazyk, lámajúci sa na ľudskej schopnosti pochopiť vlastnú skúsenosť, skúsenosť iných jazykov, skúsenosť kultúr založených na týchto jazykoch? Je to napokon smrť, ktorá je ,,úá“ až vtedy, keď umierajúcemu spisovateľovi vyjaví, že ,,gigantické rozmery nadobudli moje pocity, pocity, aké majú všetci ľudia“? Je to svojvoľná stvoriteľská sloboda autora, keď búra zmýtizované predstavy hrdinov osebe avrhá ich do pekla ne-identity, vktorom zhoria ako napokon zhorí aj hlavná postava Titus Osoba vohni svojho prízračného adolescentného sna anezachránia ju ani romantické lásky, ani morálka, ani incesty, ba ani knihy, tobôž nie nejaká budúcnosť? Zaiste, takto priezračná je celá kniha oosobe Osobovi (,,naša osoba, náš Osoba, náš čitateľ“). Hlavná postava, korektor veľkého amerického vydavateľstva, rembrandtovský Čítajúci Titus, azda budúci nepíšuci spisovateľ, sa štyri razy sčasovým odstupom vracia do Švajčiarska, kde okrem veľkého spisovateľa R. (Nabokov?) stretol svoj osud vpodobe krásnej, ale „ԱDZٱľԱ“ potomkyne ruskej emigrantky, ktorú vepileptickom nočnom delíriu nevdojak zahrdúsi vhotelovej manželskej posteli. Do krajiny jazier ahôr ho však neťahá sentimentalita, ani nejaký zvláštny afekt, ale ,,čosi súvisiace spreludnými vidinami“: minulosť, poskladaná znatoľko sa prekrývajúcich vrstiev, že splýva do jediného zhluku konkrétností. Apráve tohto fenoménu sa bravúrne zmocnilo presofistikované, ale zázračne plynulé Nabokovove rozprávačstvo: spisovateľ sa svojich postáv vrátane svojho rozprávača pýta, čo zostane zčloveka, aká transformovaná osoba, po osemnástich, či po koľkých, rokoch života. Dávajú si navzájom otázky aodpovede hodné antického chóru, ktorých účinok znásobuje literárna erudícia cítiaceho vzdelanca 20. storočia. Atoto odklínanie osobného času je azda tou najväčšou priezračnosťou, akú nám kniha klasika nadkontinentálnej kultúry ponúka. Apritom sa drží ponaučenia, ku ktorému dospel jeho spisovateľský antipód R.: ,,Ďalšia vec, ktorej by sme sa nemali dopúšťať, je vysvetľovať nevysvetliteľné.“
Alexander Halvoník
