ղľáԾ
Pri čítaní autobiografickej prózy Gajta Gazdanova (1903 Petrohrad – 1971 Mníchov) Večer uClaire sa mi chvíľami vmysli silne sprítomňoval Marcel Proust, chvíľami Vladimír Nabokov. Prózou ruského, pôvodom osetského spisovateľa, predstaviteľa ruskej emigrantskej literatúry, podobným spôsobom ako uoboch uvedených autorov pretekajú prúdy vedomia (a podvedomia), aktuálne udalosti, ktoré zažíva postava Nikolaja Sosedova, sú votkané do spomienok na minulé zážitky, obe časové dimenzie sú neoddeliteľne späté: zapamätané je súčasťou žitého ažité jestvuje vinterpretácii minulým. Zdoslovu Evy Maliti Fraňovej sa dozvedáme, že Gazdanov označil prípadnú podobnosť svojho príbehu sHľadaním strateného času za „náhody včase“, Prousta vtedy totiž nepoznal. Ačo sa týka Nabokova, ktorý neskôr napísal vynikajúcu autobiografickú prózu Pamäť, prehovor, neprekvapuje, že sa oVečeri u Claire vyjadril ako o „knihe spomedzi najmilších, čo vrôznych obdobiach ulahodili duši...“
Román (románová novela) Gazdanova si vskutku zaslúži pozornosť, dej prózy je situovaný dokonkrétneho času apriestoru, odohráva sa v porevolučnom Rusku, kde prebiehajú boje bielych s červenými, témou sebahľadania, utvárania osobnej identity vzložitých spoločenských podmienkach je to však výpoveď nadčasová. Próza oslovuje jemným tónovaním obrazov hrdinovho vnútorného sveta, citlivo skicovanými kontúrami jeho žitého ivpamäti zachovaného času. Kupnutiu na život vspomienkach sa priznáva autorovo alter ego, keď hovorí: „zvykol som si žiť vminulej realite zrekonštruovanej mojou predstavivosťou. Mal som vnej neobmedzenú moc“. Možno to bola táto moc, možno sloboda myšlienok, pocitov alebo obrazov, čo lákalo senzitívneho chlapca kpobývaniu vspomienkach pretváraných fantáziou. Chlapca, ktorý čítal Dostojevského v rokoch, keď mu rodičia podsúvali ešte Andersena či Hauffa, aktorý sa jedného jarného dňa vydal na prechádzku do poľa, kde ho čakal na prvý pohľad obyčajný, no vmnohom determinujúci zážitok. Kráčajúc po hnedastej pôde v diaľke uprostredúžľabiny uvidel blyšťať sa na slnku vrstvu snehu, nad krásou ktorého sa mu chcelo zaplakať. No keď sa vybral ktomuto miestu – zrazu mal pred sebou sypký ašpinavý, rozpúšťajúci sa sneh, trochu sa síce blyští, no všetka krása zneho je preč... Zážitok, ktorý protagonistovi utkvie vpamäti na celý život, skúsenosť dezilúzie sa stane kľúčovou: „A viac nič?“ pýta sa sám seba atáto otázka bude v ňom rezonovať pri viacerých životných situáciách. Možno najmä po tejto skúsenosti žije Nikolaj vo svete vidín, snových predstáv, ktoré sú ťažko oddeliteľné od reality, napokon, čo je realita, bude sa spytovať ďalej, zahlbujúc sa čoraz väčšmi do spomienkovej snovosti.
Celá próza je rekonštrukciou snívaného života. Jedným zbodov, oktorý sa opierajú hrdinove vidiny, je stretnutie s Francúzkou Claire ešte včasoch detstva, neskôr sa ich cesty rozídu, aby sapo mnohých rokoch opäť stretli. Vďaka nenaplnenej láske sa Claire stala symbolom snového, vidinového sveta. Protagonista sa knemu navracia po všetky ďalšie roky. Často si dievčinu sprítomňuje, je preňho dôležitá najmä ako symbol, ako súčasť snového bytia, ako vidina, ktorá presvetľuje reálne žitý, neraz problémami, smútkom, depresiami nasýtený čas, jej príťažlivosť spočíva najmä vtom, že do reálneho života vstupuje ako skrášľujúca spomienka, ako zmäkčujúci sen. Spomienky, snivosť predstavujú pre protagonistu zvláštnu dimenziu prežívania, vktorej sa prelínajú všetky tri časy.
Claire je jednou zpostáv, na ktoré hrdina spomína aj po odchode do emigrácie, jeho dni sú husto popretkávané i spomienkami na rodičov, príbuzných, priateľov, spolužiakov, spolubojovníkov, pred nami defiluje plejáda postáv srozmanitými osudmi. Zvláštne miesto má medzi nimi strýko Vitalij, ktorý šestnásťročnému synovcovi, odhodlanému pridať sa vobčianskej vojne k bielym, odovzdáva esenciu vlastných životných skúseností ako osobné posolstvo. Azda najhlbšie na chlapca zapôsobia strýkove slová, že najväčším šťastím na zemi je „myslieť si, že si aspoň niečo pochopil zo života okolo seba. Nebudeš chápať, to sa ti bude iba zdať, že chápeš, akeď si nato po nejakom čase spomenieš, uvidíš, že si chápal nesprávne... No aj tak je to vživote najhlavnejšie anajzaujímavejšie.“ Pochopiť niečo zo života, ztoho, čo sa odohráva vo vonkajšom svete, ale aj zo svojho vnútorného príbehu... Nikolaj si tieto slová vštepuje do pamäte, aj ony ho vedú kspôsobu života, ktorý si zvolil: života posplietaného zo spomienok, bdelého snívania, túžob. Verí, že takto bude vedieť lepšie pochopiť aj seba samého a možno práve to je zmyslom ľudskej existencie.
Vydaním úspešnej prvotiny Gajta Gazdanova vkultivovanom preklade sa rozšíril náš pohľad na ruskú emigrantskú literatúru prvej tretiny minulého storočia, ostáva veriť, že neostane len pri tomto stretnutí spozoruhodným spisovateľom.
Etela Farkašová
