ղľáԾ
Dvojitá zábava do času i nečasu
David Lodge: Profesorská rošáda (Príbeh zdvoch univerzít)
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Otakar Kořínek
Profesorská rošáda, prvá časť románovej trilógie zakademického prostredia, je typickým produktom anglickej humoristickej literatúry askutočne, ako to sľubuje obálka knihy, prináša zábavu, na ktorú nie je potrebné detailne poznať univerzitný svet.
Vtomto diele David Lodge prvýkrát využíva vlastné skúsenosti zamerických univerzitných pobytov akonfrontáciu dvoch kultúrne odlišných prostredí do románu pretavuje vpodobe duplexného rozvíjania príbehu zdvoch univerzít.
Text je od začiatku budovaný ako paralelné rozvíjanie dvoch osudov dvoch protikladných osobností: Angličana Philipa Swallowa aAmeričana Morrisa Zappa. Vymieňajú si na jeden semester svoje učiteľské posty netušiac, že si vymieňujú omnoho viac ako pôsobisko. Svetonázorová konfrontácia manifestovaná na typickej Lodgeovej metóde: kontraste dvojíc a zdanlivo protikladných ľudských typoch sa čoskoro mení. Text totiž možno čítať viacerými spôsobmi ana viacerých úrovniach. Na tej najnižšej nájdeme jednoduchý príbeh založený na primitívnom striedaní obrazov zdvoch škôl, dvoch bytov, dvoch kontinentov. Lenže za touto jednoduchosťou sa skrýva postupne silnejúce vedomie spoločnej podstaty protikladných javov, čím autor poukazuje na to, že protiklady nie sú vždy až tak nezlučiteľné.
Celý text je zároveň ironickým kontrapunktom klasickej literárnej teórii, ktorej reprezentantom je putujúca príručka Ako napísať román. Akoby náhodne vybrané citáty zo spomenutej príručky sú presným opakom autorovho budovania románu. Ak príručka hovorí o jednoliatosti rozprávačských akompozičných postupov, Lodge vnasledujúcej kapitole využije korešpondenciu oboch profesorov, výstrižky znovín, striedanie filmových sekvencií apodobne. Ak príručka hovorí onevyužívaní retrospektívy, môžeme si byť istí, že čochvíľa bude použitá. Aak príručka hovorí oexistencii troch druhov príbehov: „príbeh so šťastným koncom, príbeh snešťastným koncom apríbeh, ktorý sa nekončí ani šťastne, ani nešťastne, alebo inými slovami, príbeh bez konca"(s. 88), môžete hádať, ktorý z nich využije Lodge?!
Bez ohľadu na mieru čitateľskej schopnosti reflektovania literárneho amedziliterárneho nadväzovania text zostáva znôškou komických absurdít zapadajúcich do seba ako puzzle azároveň zárukou dobrej zábavy. Tú zabezpečuje vševedúci rozprávač, ktorý z „privilegovanej rozprávačskej výšky" (s. 7) nahliada aj do tých zákutí príbehu, ktoré by inému typu rozprávača zostali utajené.
Miriam Némethová-Suchánková
