ղľáԾ
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2000
„Rána sú plné cudzích slôh,“ píše Jozef Mihalkovič, no nijako sa nezdá, že by sa na to sťažoval, naopak. ZMihalkoviča, ktorý bol celé roky viac než účastný pozorovateľ, naplno vťahovaný do deja aempaticky prežívajúci, preciťujúci všeličo, čo sa vôkol neho dialo, sa stáva pozorný obdivovateľ všetkých krás sveta, ktorý mnohé vnich ukryté či nimi predstierané chápe lepšie ako ktokoľvek iný.
Prekvapujúca je Mihalkovičova vyrovnanosť, akoby za všetkými pádmi skepsy a neviery sa kdesi žartovne pohojdával obláčik nádeje či možno rozpačitej radosti, zrejme aj preto mu pod ruku idú rýmy vakejsi horúčkovitej ľahkosti – atá preňho nebývala typická. Ešte sa zastaví, keď si pripomenie, že „svetlo je také isté. Osvetlenie je iné“, apráve ten kužeľ, ktorý mu vyznačuje jeho priestor, ho vyzradí vo svojom čoraz užšom ačoraz úzkostnejšom zábere, napriek všetkým hraným veselostiam („Nezomierame na staré kolená, to sa iba zmráka, / múdrejšie včera večer ako zajtra ráno?“ R. S. trpiaci, s. 36).
Mihalkovičovi život literatúry cez čítanie aspomienky na prečítané celkom bežne vstupuje do jeho každodennosti, atak je prítomná kniha aj albumom básnických fotografií literárnych priateľov, a nie je už nijaký rozdiel medzi živými či mŕtvymi, medzi geograficky či časovo vzdialenými či blízkymi. Ak by sme večnosť ubásnika chceli hľadať iba vo vznešených témach, kam by sme umiestnili napr. báseň Fajka mieru vMúzeu Ľudovíta Štúra sčarovným podtitulom Oľga, svďakou za zvezenie? Apredsa práve vnej autor konštatuje sneskrývanou iróniou: „Ó, muži vedia, čo by malo byť vrcholným číslom na poslednom súde,“ kým žena, dopovedávam, vie, čo treba každý deň, pričom večnosť či nečasovosť môže byť iba súhrnom toľkých „každých dní“. Mihalkovič, ktorý vie, čo znamená „byť básnikom ajednako aj byť“, vlyrike posledných rokov načiera do slovníka všedných rán anocí, viet, fráz, pohľadov, ato všetko pod dáždnikom či možno skôr slnečníkom akejsi čistej predstavy, možno vznešenosti či sna o „velebe“ (ani takémuto slovíčku sa vbásni, iste náročky, nevyhne).
Veľmi šťastný a – ako autor aj vzávere knižky objasňuje – vpodstate jediný možný názov zbierky vsúhre názvov autorových zbierok je jednoduchý súčet, 20 básní. Zdá sa, že premyslená architektúra Mihalkovičovej básne zostáva, len čoraz aktuálnejší sa javí postreh Štefana Strážaya vbásnikovej súbornej knihe Plodnosť, že „autor evidentne dospel kvyššej forme apodobe spontánnosti“. Pravdaže, dôsledne organizovanej akontrolovanej trochu pobaveným autorovým ostrým očkom.
Viera Prokešová
PROKEŠOVÁ, Viera: Rána sú plné cudzích slôh (Jozef Mihalkovič: 20 básní). In: Knižná revue, roč. XI., 7. 3. 2001, č. 5, s. 5.
