ղľáԾ
Zuzana Šmatláková: nič sa nestalo. Bratislava: Marenčin PT, 2019
Losos na tanieri, všetko malým písmom, sterilne pôsobiaca jasne vymedzená biela azelená. To je obálka druhej knihy Zuzany Šmatlákovej Nič sa nestalo, ktorý evokuje, že v nasledujúcom texte sa stane niečo, zčoho časom vznikne/vyjde nič. No rovnako môže navodiť nevinnosť situácie, keď na nejaký omyl či chybu reagujeme frázou – nič sa nestalo. Alebo itaké momenty, keď túto frázu nemyslíme úprimne aje za ňou dobre skrývaný hnev.
Kniha začína presne tam, kde väzí očividný problém, konflikt naznačený názvom ianotáciou. Replikou jednej zhlavných postáv: „Vlastne sa nič také nestalo“ (s. 7). Postupne nás text, členený na (neočíslované) kapitoly, uvedie do interiéru malého divadla a naladí na svoj rytmus, ktorým je striedanie sa (vlastne veľmi intímnych) výpovedí, ato ikeď sme na hereckom predstavení. Raz javisko, raz publikum. Raz repliky herečky, raz vnútorný monológ diváka. Pohľady dvoch ústredných postáv, odktorých už od začiatku čakáme krízu (v zmysle terminológie aristotelovskej drámy), sa bez explicitnej vzájomnej konfrontácie dostávajú do nápaditej formy dialógu. Tento dialóg herečky amuža vpubliku je dusivý, adekvátne ktéme sledovanej monodrámy. Muž má pocit (a čitateľ/ka sním), že je vtlačený do sedadla anemôže sa pohnúť, odísť, vstať.
Uvoľnenie napätia nastáva až keď sa zhasne svetlo na javisku, ale aj tak muž vmyšlienkach ostáva vspojení sherečkou, predstaviteľkou samej seba. Cítime, že ijeho samotného. Vynárajú sa mu situácie súvisiace s jejreplikami. Ich spoločné chvíle, utajené, nezadefinované. Muž rozmýšľa, prečo tu vlastne sedí, prečo bol pozvaný na predstavenie svojej bývalej milenky. Ale to, že prišiel, ato, že ho pozvala, nasvedčuje tomu, že sa predsa len niečo stalo.
„Nič“ vtomto prípade vyjadruje vnútorný stav po nevere ipo vzťahu so ženatým mužom. Že jednoducho nenastal. „A nijaké výčitky. Nič. Až potom na ulici avtaxíku avo výťahu to na vás istým spôsobom doľahne, ale ani ztoho napokon nič nie je, lebo na to nikto – asi až na taxikára – neprišiel“ (s. 94). Neprišla ohromujúca ľútosť, krokodílie slzy – píšem to takto teatrálne, pretože samotná postava vlastne čakala podobné reakcie. Veľkolepé. Hodné spáchanej viny. Čakala v sebe všetky časti tragédie ačo najsilnejšie citové prejavy. Od výbuchu až po tichý vzlyk. Lenže ktorá postava? Tá, čo sa rozhodla vyjsť na pódium alebo tá, ktorá je snami „len“ svedkom toho výstupu?
Žena divákom dokazuje, resp. snaží sa dokázať, že predsa len niečo cíti. Že hľadá odpoveď a manželstvo jej nie je ľahostajné. Ktovie, aký význam by pre ňu malo celé predstavenie, keby naň neprijala pozvanie druhá hlavná postava. Rozprávač. Jej bývalý priateľ. Cez jeho prizmu sledujeme, čo sa deje na javisku aaký to má dopad na neho. Atiež, ktovie, či pre jeho istú zainteresovanosť počúvame avidíme presne to, čo sa deje na javisku. Tá nejasnosť, ikeď máme herečku priamo pred sebou, pulzuje celým textom. Čitateľ/ka sa, napriek tomu, že text je rozprávaný vprvej osobe, (čím by nás mal nenápadne „dotlačiť“ kpreferencii jednej perspektívy) ocitá kdesi vlóži, kdesi „nad celým predstavením, aj nad divákmi“.
Štylisticky je text na veľmi vysokej úrovni. Kapitoly, v ktorých sa deje monodráma, sú vynikajúco výrazovo iobsahovo vystavané. Máte dojem, že skutočne ide herečke najmä oto predviesť svoju schopnosť postrehnúť apomenovať veci. „,A tak, ako existuje kuchárska kniha Varíme svínom, tak by mohla existovať aj veľmi podobná, ato varíme svinou.ʼ (...) ,To vyzerá asi tak, že nakúpite to najdrahšie, čo vobchode majú ačo vám dovoľuje limit na spoločnej karte – dúfate, že manžel nebude musieť ísť dnes tankovať, lebo by ho to zaskočilo – predpripravíte si komplimenty avšetky vymyslené príhody zo včera, keby sa náhodou znova pýtal, čo sa stalo; všetko zmiešate, (...) servírujete dobre že nie polonahá, keď už dieťa spí, adnes sa možno po dlhšej dobe, ako sa vraví zblížiteʼ“ (s. 65).
Apritom sa žena pomocou vlastnej autorskej monodrámy pokúša nadviazať dialóg medzi svojimi výčitkami a výčitkami bývalého priateľa, sediaceho vhľadisku. Ahoci si muž vstúpi do pamäti (do svedomia akosi nie), odnáša si zpredstavenia celkom odlišný dialóg. Medzi ním samým ainformáciami, ktoré osebe ne/zdieľa. Replika „nič také sa nestalo“ znie na javisku, samozrejme, podozrivo. Každá replika vdivadelnej hre je zvýznamnená, má svoje poslanie – preniesť diváka do stvárňovanej/predstieranej (ale predsa) reality. Inej, novej. Repliky herečky, jeho milenky, sú mu nepríjemné alepkavé ako losos, ktorého fotografiu ona zdieľa priamo počas predstavenia. On ostáva zase chladný ako surové mäso. Katarziu nie je schopný zažiť. Jednoducho, prišiel do divadla. Na cudziu drámu. Nie svoju vlastnú.
Tu je potrebné podotknúť, že stačilo málo, naozaj málo, aby to skĺzlo do triviálneho romantického ženského románu. Nič také sa, našťastie, nestalo. Z. Šmatláková ustála vlny mileneckých emócií aukázala nám, ako funguje zrelá sujetová stavba. Odstup, ktorý vytvorila medzi postavami vďaka divadelnému predstaveniu, je otázkou celého príbehu okolo „nič sa nestalo“. Je možný odstup od svojho konania? Od výčitiek? Od niekoho, komu sme dali NIEČO zo seba?
Je to kniha – proces. Nielen ten sujetový, nielen proces odhaľovania ahľadania ženinej amužovej príčiny vzniku ich vzťahu, ale iproces sčitateľom. Nebudete hneď emočne zasiahnutí novelou Nič sa nestalo, to sa dostaví po čase. Je to kniha, ktorej vôňa vystúpi neskôr, ako keď vo vás divadelné predstavenie zarezonuje až vnejakej veľmi osobnej chvíli. Bola by škoda, ak by sa vo vás po prečítaní druhej knihy Z. Šmatlákovej nič nestalo.
