ղľáԾ
Po vyše dvanástich rokoch od vydania nemeckého originálu sa dočkala slovenského prekladu aj kniha Alexandry Senfftovej Schweigen tut weh (2007) Bolestivé mlčanie. Nemecká autorka, vyštudovaná odborníčka na Stredný východ, anglickú anemeckú literatúru, ho vseptembri osobne predstavila aj v bratislavskomGoetheho inštitúte.
Spisovateľka vknihe odhaľuje, aký tragický dosah na rodinu mal fakt, že jej starý otec Hanns Ludin pôsobil na území vojnového Slovenského štátu ako vysokopostavený diplomat, vyslanec „Tretej ríše“. Funkciou ho poveril samotný Adolf Hitler. Nie je jediná, ktorá sa vrodine na túto rolu podujala. Priekopníkom vodkrývaní minulosti bol jej strýko, najmladší syn Hannsa Ludina narodený vroku 1942 v Bratislave Malte Ludin. Dokumentárny film 2 oder 3 Dinge, die ich von ihm weiß (Dve alebo tri veci, ktoré o ňom viem) bol pre Alexandru Senfftovú podľa jej slov definitívnym dôvodom, prečo sa rozhodla napísať knihu.
Zlistov a dokumentov
Autorka sa venuje najmä príbehu svojej matky Eriky Ludinovej. Prvorodenej dcére, najstaršiemu dieťaťu Hannsa Ludina ajeho ženy Erly. Erika trpela nacistickou minulosťou milovaného otca, čo sa podpísalo na jej zlom, rozporuplnom psychickom stave, depresiách apostupnom alkoholizme. Zomrela predčasne vo veku 65 rokov na následky pádu do vane s napustenou vriacou vodou. V kúpeľni sa zamkla, jej kamarátka preto mala problém dostať sa do miestnosti apomôcť. Osvojich pocitoch sa ešte predtým vyznala vzdialenej priateľke. Povedala jej, ako ju vedomie toho, že otec sa prizeral vyvlastňovaniu Židov abol zodpovedný za transporty, zničilo. Podobne trpela aj pre rozchod smanželom (s. 234).
Hanns Ludin mal so ženou Erlou šesť detí. Keď sa rodina presťahovala v roku 1941 do Bratislavy, najstaršia Erika už mala osem rokov. Bola vo veku, keď si mohla mnohé veci pamätať. Už skôr, vroku 1938, ako päťročná registrovala nálady, ktoré zrkadlili zmeny odohrávajúce sa v Nemecku. Bolo to práve počas takzvanej Krištáľovej noci. Jednotky SA aSS zdemolovali tisícky židovských obchodov atridsaťtisíc židovských mužov odvliekli do koncentračných táborov.
,,Otca ajeho kamarátov vidí zväčša vuniforme. Zápalisto diskutujú, ztónu ich hlasu je zrejmé, že ide oveľmi dôležité veci. Matka Erla snimi niekedy posedí apozorne počúva, nezapája sa však do rozhovoru“ (s. 54).
Autorka vychádza najmä zrozsiahlej súkromnej korešpondencie medzi Ludinom ajeho najstaršou dcérou, manželkou Erlou, zrôznych dokumentov a rozhovorov. Takto je zachytený aj príchod Ludinovej ženy sdeťmi do Bratislavy.
,,Vauguste 1941 prišla za manželom konečne aj Erla sdeťmi. Nasťahujú sa do jednej z,,arizovaných“ víl vprepychovej mestskej štvrti. Ludinovci, ktorí doteraz žili skromne, si užívajú dobrý životný štandard. ,,Fressburg je mu milší ako Pressburg,“ je príslovie, ktoré pochádza práve ztýchto čias, lebo zatiaľ čo vo zvyšku Európy vládne vojna anúdza, zásobovanie na prevažne poľnohospodársky orientovanom Slovensku je na dobrej úrovni“ (s. 62).
Pokiaľ si najstaršia dcéra Erika užíva zimné športy vo Vysokých Tatrách, kde má rodina chatu, Hanns Ludin sa aktívne podieľa na masovej vražde, ,,najväčšom zo všetkých zločinov proti ľudskosti ato vmilieu, vktorom sa vtom čase považuje vyhladenie Židov za samozrejmosť“ (s. 68).
Po vojne
Hannsa Ludina odsúdili aobesili, keď mala Erika Ludinová štrnásť rokov. Pre rodinu bolo obdobie pred popravou psychicky aj finančne náročné. Hoci rodinu predtým zabezpečil kúpou statku a nemohli si sťažovať na nedostatok jedla, nemali peniaze na štúdium pre všetky deti. Erika mávala po smrti otca nočné mory, nemohla spávať azhoršil sa jej aj prospech vškole. Nedostatok financií bol jedným zdôvodov, prečo si neurobila maturitu. Erla nedostávala ani vdovský príspevok, ktorý jej mohli prideliť iba vprípade, ak by rozsudok zroku 1947 zaradili medzi nesprávne vynesené.
,,Súd je, žiaľ, na základe existujúcich spisov, zrejme toho názoru, že môj muž vedel ofyzickej likvidácii Židov,“ píše podľa knihy vliste Erla Ludinová spisovateľovi Ernstovi von Salomonovi, autorovi bestselleru ٴdzٲí, kde skúma povojnový proces denacifikácie.
Autorka Alexandra Senfft miestami až príliš detailne rozoberá myšlienkové pochody svojej mamy Eriky. Vďaka psychológom vysvetľuje jej nezvyčajnú záľubu vjedle, priberanie, či rôzne ochorenia, pod ktoré sa mala podpísať smrť otca. Dielo obohacujú spomienky Eriky na Bratislavu, kde rodina trávila najviac spoločných chvíľ.
Nehovorili o tom
Erika Ludinová sa po dovŕšení osemnástich rokov osamostatní, spraví si fotografický kurz, dokáže si na seba zarobiť, neskôr sa vydá za úspešného právnika a porodí dve deti, vskutočnosti však nikdy nedospeje. Roky trpí spomienkami a odlúčením od mamy Erly. Tá jej neustále chýba. Čitateľ sa dozvedá onekonečných mimomanželských aférach Eriky, o stretnutiach spoločenskej smotánky, kde tečie alkohol prúdom, napríklad o večierkoch s Romy Schneiderovou, keďže Erikin manžel bol herečkiným právnikom, či o jejumeleckých záľubách a rôznych cestách po svete. Vknihe nenájdeme zmysluplný dialóg členov rodiny, kde by racionálne zhodnotili nacistickú minulosť starého otca atak sa zbavili ťažkého duševného dedičstva. Otéme jednoducho nehovorili. Mlčali.
,,Moja rodina nikdy neuznala jeho vinu. Popierali ju az časti ju popierajú dodnes. Pochybila aj babka: nielenže manžela podporovala autvrdzovala ho vo všetkom, čo robil, ale tejto legende obetovala aj svoju najstaršiu dcéru. Legende očestnom mužovi bez viny, ktorý sa vždy správal slušne – Hitlerovom vyslancovi na Slovensku“ (s. 14). ,,Jeho deti, ani moje aani ja sme sa však neprevinili. Vina sa nededí, ale pocity viny autrpenie áno“ (s. 15).
Cesta k obetiam
Kniha záujemcom poodhalí vývoj vpovojnovom Nemecku cez kľúčové okamihy až po súčasnosť. Nemá ambíciu nahradiť doteraz chýbajúcu historickú monografiu opôsobení Hannsa Ludina ako nacistického vyslanca. Nájdeme vnej však cenné informácie, citácie ztelegramov, súkromnej korešpondencie, čo môže obohatiť aj slovenskú historiografiu.
Dielo takisto nastoľuje otázky aprináša odpovede pre deti, vnúčatá možno iných páchateľov zodpovedných za zverstvá, ktorí doteraz nemali odvahu vyrovnať sa so zločinom svojich blízkych. Podobne vknihe môžu nájsť odpovede deti avnúčatá obetí túžiaci po odpustení. Pre všetkých ostatných by kniha mohla priniesť pochopenie toho, ako sa vojnové traumy prenášajú na deti, vnukov aako vnich naďalej pôsobia.
Autorka priznáva, že až intenzívne vyrovnávanie sa sminulosťou rodiny jej pomohlo skutočne smútiť nad stratou vlastnej mamy. Až potom podľa jej slov našla emocionálnu cestu ku skutočným obetiam. ,,Vurčitých chvíľach môžem konečne plakať nad tými, čo zahynuli počas holokaustu acítiť bolesť ich potomkov. Pripustiť si tento smútok je pre mňa najväčším darom“ (s. 267).
Alexandra Senfft záver knihy venuje citátom Hannah Arendtovej, politickej filozofky apublicistky nemecko-židovského pôvodu, ktorá sa vedecky zaoberala pojmom antisemitizmu aprocesom sAdolfom Eichmannom, hlavným organizátorom Hitlerovho ,,konečného riešenia židovskej otázky“. Vrozhovore sGünterom Gausom vjeho televíznom programe vroku 1964 oOsvienčime povedala: ,,Toto sa nemalo stať. Stalo sa tu niečo, sčím sa nikto nedokáže vyrovnať.“
Hanns Ludin
Vyslanec Nemeckej ríše na Slovensku od januára 1941, keď nahradil Manfreda Von Killingera, až do marca 1945. Voktóbri 1941 sa začalo pod jeho záštitou sprvými transportmi Židov do get aslovenských pracovných táborov. Po nemeckej kapitulácii bol zadržaný Američanmi, ktorí ho voktóbri 1946 vydali do Československa. Tu ho obvinili, že vSlovenskom štáte presadzoval ako vyslanec nacistického Nemecka politické, vojenské ahospodárske požiadavky Ríše. Podieľal sa na rámcovej dohode, podľa ktorej potom slovenské úrady spomocou nacistických orgánov deportovali 57752 Židov do okupovaného Poľska. Títo, až na malé výnimky, zahynuli vplynových komorách, či na následky zlého zaobchádzania alebo iným násilným spôsobom. Hannsa Ludina vBratislave vroku 1947 odsúdili aobesili.
