��������

Autorka si námet inšpirovaný vlastnou rodinou vyskúšala najprv v podobe rozhlasovej hry (2024) a paralelne v tom istom období pracovala na próze, ktorá zachytáva širšie obdobie života sledovaných postáv. Román Plachý dom by sa dal hypoteticky rozdeliť na niekoľko uzavretých poviedok, čím by sa vyriešili problémy „prekomponovanej“ stavby románu, z hľadiska autorkinej praxe a rozsiahleho autofikčného námetu je však románová forma od poviedkového debutu pochopiteľným posunom.

Protagonista Ambróz v pomyselnom prvom dejstve knihy (predovšetkým vo veľkej kapitole s názvom Pravidelné bytosti) pracuje ako učiteľ hry na klavír na ZUŠ v Bratislave krátko pred dôchodkom. Do práce sa motivuje tým, že žiakov a žiačky pomenúva potravinami a produktmi, ktoré si vďaka nim dokáže kúpiť: „Pomáhalo mu to vydržať do večera či v škole vôbec.“ (s. 32) Tento literárne vďačný (hoci ťažšie uveriteľný) motív modeluje Ambróza ako flákača, čo umocňuje scéna „na koberčeku“ u zástupcu riaditeľa, kde starnúci učiteľ obhajuje svoj spánok počas vyučovania: „Moji žiaci sú plachí, lepšie hrajú, keď sa nedívam.“ (s. 26) Ambróz však napriek svojej pedagogickej letargii nie je žiadny lenivý buran, ale svojský, pravdepodobne neurodivergentný intelektuál. Už na prvých stránkach knihy sa dozvedáme, že za vlastné peniaze objednáva do ZUŠ-ky drahé noty, napríklad Dinosaurie duetá (ktoré nepatria do učebných osnov, s. 26). Venuje sa zberateľstvu básní, ktoré vystrihuje z literárnych periodík a lepí do svojich domáckych antológií. Upokojuje ho, ak si hovorí slová, ktoré majú rovnaké prvé písmená (napríklad „em: emócia, Emanuel, emu, emenvé, emisie, ementál“, s. 28). Ide o proces, ktorý sa mu zapína aj samovoľne („Snažil sa počúvať, no v hlave sa mu spustili slová na ne.“ s. 67).

Celkovo Ambróza vystihujú viaceré protikladné tendencie: napríklad má rád svoje nemenné pohodlie, ale zároveň je odolný voči konzervatívnej politickej propagande. S manželkou žije v stereotypnom heterosexuálnom vzťahu, v ktorom žena musí byť pragmatičkou a spravovať nielen domácnosť, ale aj nehnuteľnosti, zároveň ho obchádzajú maskulínne konvencie a myslenie: môžeme tu uvažovať o revízii rodinnej konštelácie z Rozumu Rudolfa Slobodu s protagonistom – starnúcim mužom, manželkou a jednou dcérou. Vzťahy protagonistu k manželke a dcére sú v Plachom dome opradené určitou vzdialenosťou, prípadne aj nesúladom, Hrínová však do tohto rodinného modelu nevnáša prvok násilia a dokazuje, že pútavú prózu je možné vystavať aj na netoxických postavách.

Z môjho pohľadu problematickejšiu časť knihy zastupuje kapitola ����������á��, založená na hromadení útržkov, anekdot, hlášok a spomienok, ktorých motivovanosť v širšom pohybe prózy nie je vždy jasná. Rušivé je najmä vizuálne riešenie pasáží, ktoré predstavujú korešpondenciu, zápisky a básne prepísané na písacom stroji. Kniha ich stvárňuje v štýle zastaraného grafického skeumorfizmu.

Spletité rozprávačstvo, v ktorom sa naprieč knihou bezšvovo prelína sledovanie Ambróza v er-forme so vstupmi dcérskej perspektívy v ich forme, sa nie vždy dokáže zaskvieť vo svojej sofistikovanosti a namiesto podporovania jasného zámeru miestami skôr „kalí vodu“. Problémom je aj široká plocha príbehu bez pevnej previazanosti častí: okrajové kapitoly románu s rôznymi lokáciami a témami len s ťažkosťou držia pohromade so stredovým „lepiacim“ materiálom a hlavný konflikt sa rozvinie až vo finále (pritom sa mohol rozohrať už na začiatku, potom na čas zmiznúť a držať zatiaľ čitateľstvo v napätí). Na prvej kapitole Pravidelné bytosti, ktorá je najhutnejšia a jednotná, ma vyrušovali dve veci: stereotypné zobrazenie ázijského študenta, ktorý hrá ako robot s metronomom, a zbytočne groteskná smrť kolegyne pri nakladaní cimbalu. Našťastie, táto kapitola obsahuje foreshadowing záverečného konfliktu – manželka Silvia proti vôli Ambróza odstraňuje z bytu priečku, ktorá bola dôležitá pre jeho pocit domova.

Barbora Hrínová druhou knihou potvrdzuje raritnú pozíciu svojej tvorby v slovenskom kontexte, ktorá sa vyznačuje neobyčajne citlivým stvárnením ľudskej nonkonformity. To, čo debut �����Դǰ���ž���� predstavoval (aj) z hľadiska kvírového prežívania jedinca a jeho (jej) túžob, predstavuje román Plachý dom vo formáte nukleárnej rodiny, jej spoločnej pamäti a budúcnosti.

Hrínová aj v tomto námete dokáže s údernou invenciou, humorom aj smútkom vystihnúť priemerné ľudské problémy a sentimentalitu, ktorá je obyčajná a priamočiara, ale v literatúre nie až tak ľahko dosiahnuteľná. Napríklad pasáž, v ktorej Silvia píše Ambrózovi po veľkej operácii: „Pozerala na rez veľakrát, odfotografovala si ho, váhala, ale napokon mu predsa len poslala tú fotku, s komentárom: Aj taký je život.“ (s. 153)