ղľáԾ
ʳܲá Rozbiehavá jednota ǻپٳܱdz Národnoobrodenecké reprezentácie – modely, tranzície transgresie pozostáva z dvoch rozsahovo nerovnakých častí.
Prvú tvorí editorský úvod Ivany Taranenkovej päť odborných štúdií, vktorých autorky koncentrovane prehľadne približujú jednu zpiatich tém, tvoriacich pomyselnú rozbiehavú jednotu dlhého 19. storočia: problém literárnych reprezentácií vzťahu národovcov ľudu (opozícia aktívneho pasívneho princípu, ducha hmoty), podoby excesívneho romantického subjektu, motívy každodennosti, postavenie spisovateliek vo verejnom priestore ich tvorivý prístup knárodnej otázke, literárne kultúrne kontakty spišskonemeckej a slovenskej komunity. Druhú časť tvorí antológia literárnych textov z daného obdobia, ktoré osvetľujú problémové oblasti skúmané v jednotlivých kapitolách.
Dynamické diferencované procesy vslovenskej literatúre 19. storočia
Ivana Taranenková vo svojej štúdiiCudzí vo vnútri. Ľud vslovenskej literatúre 19. storočiaskúma problematiku domnelej národnej jednoty medzi národovcami a ľudom. Vychádza pritom z eseje Sigmunda FreudNiečo tiesnivéz roku 1919. Freud v nej tvrdí, že podstatou tiesnivého pocitu je moment, „keď sa vkontexte niečoho dôverne známeho zrazu objaví niečo cudzie, naopak, vniečom neznámom spoznávame niečo dôverne blízke, moment, ktorý následne vyvolá zneistenie, znepokojenie, tieseň“ (s. 26). Tento fenomén možno pozorovať aj pri národnoobrodeneckých snahách a reprezentácii ľudu, ktorý sa tak stáva „cudzím“ vnútri. Táto odlišnosť je následne „zakrývaná“ rôznymi postupmi, ktoré sú na prelome 19. a 20. storočia už zjavné a nezatajiteľné.
Štúdia Ľubice Schmarcovej Excesívny subjekt a romantický žiaľsleduje podoby lyrického subjektu v slovenskom básnickom romantizme. Tieto podoby odzrkadľujú romantický skeptický a zádumčivý prístup k svetu, spoločnosti a dejinám. Hoci „akýkoľvek prejav byronizmu v slovenskom prostredí predstavoval prejav revolty voči direktívne presadzovaným estetickým inštrukciám“, (s. 50) autorka dokazuje jeho vplyv a konkrétne znaky v tvorbe viacerých autorov tohto obdobia, ako napríklad Jána Kalinčiaka, Janka Kráľa, Mikuláša Dohnányho či Sama Vozára. Schmarcová vpodkapitole Romantický ľúbostný cit žiaľ nanovo číta interpretuje napríklad Kalinčiakovu báseň Márii od Jána, Vozárove básne Včiernych mrakoch... Pusto za mnou, ale aj Dohnányho Sestrou ti zostanem. Autorka tak pridáva knajznámejšej ľúbostnej básni ѲíԱ aj ďalšie, vktorých je objektom ľúbostného citu konkrétna žena nie alegorická „slovenská deva či matka Slávia“. Vpodkapitole Zádumčivosť žiaľ ako ontologický status subjektu autorka interpretuje jednu znajsubjektívnejších básní Sama Vozára snázvom Nespomínaj už viac zabité, Dohnányho básne DZá Sen čiKráľovu baladu ܱDZý poému Syn pustatiny, vktorej „romantický syn zbezpečnej kolísky Tatier zakotvuje vživle roviny“ (s. 63).
Eva Palkovičová vo svojom texteNa ceste od ideálov ku každodennostidefinuje každodennosť ako „tú sféru ľudského života, ktorá je jednotlivcovi dobre známa a zahŕňa pravidelne sa opakujúce činnosti, známe priestory a predmety prislúchajúce k týmto činnostiam, ako i osoby, ktoré sa v nich opakovane vyskytujú“ (s. 72). Autorka ďalej zaujímavo poukazuje na protikladné kategórie každodennosti, ako napríklad všedné oproti výnimočnému či obyčajné oproti významnému. Na konkrétnych príkladoch porovnáva často kontrastný postoj ku každodennosti u autorov z prvej a druhej polovice 19. storočia (napr. Ľudovít Štúr, Daniel Bachát, Jonáš Záborský či Elena Maróthy-Šoltésová). Konštatuje, že odmietavý postoj romantickej generácie sa v druhej polovici 19. storočia začína meniť a témy a motívy každodennosti sa postupne stávajú predmetom záujmu prozaikov.
Magdalena Bystrzak sa v texteÚzemie možného. K situácii slovenských autoriek v 19. storočívenuje zmene spoločenského statusu žien vo verejnom priestore, ich prechodu z privátnej sféry do spoločensko-kultúrneho diskurzu v úlohe autoriek. V antológii nájdeme texty troch slovenských spisovateliek: Terézie Vansovej (Ideál. Zdenníka dievčaťa), Ľudmily Podjavorinskej (Pozde. Poviedka a „Ideál.“ Silueta zo ženského života) Boženy Slančíkovej Timravy (Pomocník. Zdenníka dievčaťa), ktoré podľa Bystrzak vstupovali „do verejného priestoru s konkrétnym zámerom, ktorý mal zjavne racionálne parametre“ (s. 116) a ich autorské gestá sa vymykali unifikácii. Autorka vo svojej štúdii ponúka inšpiratívne impulzy na interpretáciu týchto diel. V tomto kontexte stojí za zmienku aj aktuálna výstavHanav Múzeu mesta Bratislavy, ktorá potrvá do konca augusta 2025. Expozícia v Apponyiho paláci nielen približuje a predstavuje osobnosť Hany Gregorovej (od vydaných diel cez úžitkové predmety, spisovateľkin šatník až po jej denníky), ale ponúka priestor na zamyslenie sa nad úlohou a situovaním slovenských autoriek v slovenskej kultúre (nielen) v dlhom 19. storočí či už ide osprievodné prednášky, workshopy, implementovanú knižnicu feministickej literatúry alebo videopanely, prostredníctvom ktorých si návštevníci môžu pozrieť krátke videá rôznych osobností, komentujúcich aktualizačný moment života spisovateľky sdneškom.
Autorkou poslednej štúdie je Marianna Koliová, ktorá sa v príspevkuZóny kontaktu, vytesňovania a paralelných kultúrzameriava na kultúrno-literárne kontakty medzi spišskonemeckou a slovenskou komunitou. Tvrdí, že kultúrno-literárne vzťahy spišských Nemcov a Slovákov sa v 19. storočí „vyznačovali istou mierou komunikácie, kooperácie či transferu“ (s. 138). V priebehu dlhého 19. storočia sa však do popredia dostávali viac „konkurenčné a disjunktívne vzťahy medzi etnikami“ (s. 138), pričom narastala stereotypizácia a „vytesňovanie“ z oboch strán.
Antológia kanonizovaných i menej známych literárnych diel
Druhou časťou Rozbiehavej jednoty je „čítanka“, ktorá tematicky nadväzuje na teoretické state vyššie menovaných autoriek publikácie. Editorky starostlivo vybrali básnické a prozaické texty od viac ako dvoch desiatok autorov a autoriek slovenského romantizmu a realizmu, pokrývajúc obdobie viac ako polstoročie. Výber zahŕňa nielen známe a opakovane publikované texty, ale aj menej známe, ba dokonca zabudnuté diela, ktoré nie sú bežne dostupné pre širokú verejnosť.
Edičné spracovanie antológie predstavovalo výzvu najmä po jazykovej stránke, keďže vedľa seba sa dostali texty pôvodne napísané v češtine, v rôznych normovaných podobách spisovnej slovenčiny a dokonca aj v nemčine (v slovenskom preklade Marianny Koliovej). V tomto kontexte je veľmi užitočná časť publikácie Komentáre a vysvetlivky, ktorá obsahuje nielen zdrojové vydanie textov, ale aj jednoduchý slovníček vysvetľujúci menej známe slová a cudzojazyčné výrazy.
Takto koncipovaná antológia je cenným prínosom nielen pre ďalší literárnohistorický výskum, ale otvára aj nové možnosti pre pedagogickú prax. Umožňuje totiž zapojenie menej známych textov do výučby, čím rozširuje interpretáciu tzv. povinných štandardizovaných diel a poskytuje študentom širší pohľad na literárne obdobie, ktoré zahŕňa rôznorodé jazykové a kultúrne kontexty.
Vizualizácia slovenskej literárnej tvorby
Antológiu v závere dopĺňa obrazová príloha, ktorú zostavila Katarína Beňová. Profesionálne sa venuje umeniu 19. storočia nielen ako docentka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, ale aj ako kurátorka v Slovenskej národnej galérii. Jej výber obrazov opätovne reflektuje tematické zameranie publikácie. K vybraným reprodukciám napísala krátke sprievodné texty, ktoré nielen popisujú jednotlivé diela, ale vysvetľujú aj ich kontext a význam v rámci slovenského romantizmu realizmu.
Taranenkovej štúdiu vBeňovej výbere zastupuje napríklad maliar Vojtech Klimkovics jeho kresba Scéna zgazdovského domu. Morské námety, ktoré sa objavili aj vbásni Jána Kalinčiaka Márii od Jána, nájdeme na grafike Neptúnova brána na Normandskom pobreží od neznámeho stredoeurópskeho grafika z19. storočia. Každodennosť vyobrazenú cez biedermeierovský salón predstavuje akvarel Salón grófky Molly Zichy Ferraris vo Viedni od Henriette Odelscalchi, pochádzajúcej zvýznamnej uhorskej rodiny, ktorá mala svoje sídla nielen vo Viedni, ale aj vRusovciach. Ženské výtvarníčky zdruhej polovice 19. storočia zastupuje vo výbere Anna Zmeškalová jej Portrét ženy vbielom živôtiku červenej sukni. Marianna Koliová vo svojej štúdii označila za dôležité miesto stretu slovenského spišského nemeckojazyčného kultúrneho kontextu v19. storočí Kežmarok (konkrétne kežmarské lýceum) a práve ten zobrazil na svojej grafike rakúsky maliar grafik Jakub Alt.
