ղľáԾ
...a sága pokračuje
Andrej Štiavnický: V tieni smrti Alžbety Báthoriovej
Bratislava, Ikar 2004
Román Andreja Štiavnického Vtieni smrti Alžbety Báthoriovej sa hlási ktematickej nadväznosti na predošlú trilógiu historických románov skrvavou grófkou vhlavnej úlohe. Neboli čitateľsky neúspešné - prečo teda nežmýkať motivické ložiská aj ďalej? Príbeh sparametrami historickej detektívky, trileru či jednoducho spleti pochmúrnych epizód láka všetkých milovníkov škandálu spatinou. Obyčajnosť hrdinov sa nenosí. Prvoplánovo efektný text stojí na komplikovaných, ba až patologických typoch. Zavše prebleskne červenoknižnicová situácia, inokedy preberá opraty číročisté násilie. Chladnokrvne treba uznať, že ide ozväčša účinné rekvizity konvenčného bestselleru. Také čosi nedevalvuje, vášne sú predsa večné. Napätie nehrdzavie, rovnako ako nehrdzavie dobre udržiavaná čepeľ. Štiavnický vniektorých ohľadoch kalkuluje až prekvapujúco úspešne. Uzurpoval si pre svoje vytrvalé písanie fenomén čachtickej panej. Ťaží zmýtu amá toľko predvídavosti, aby použil fintu sparalelným osudom. Javisko treba zaľudniť pôsobivými postavami. Najprepracovanejšia znich, Anna Rosina Listiusová, fungovala v trilógii paralelne sBáthoričkou. Najnovšia próza Andreja Štiavnického je napísaná vduchu triku: „a sága pokračuje.“ Démonická Listiusová sa, prirodzene, tlačí výraznejšie do popredia. Grófka je mŕtva, nech žije zločin! Koketovanie so záhrobím možno pritom - vzhľadom na žáner - považovať za neodmysliteľný ornament.
Vlastne stačí málo. Dobre sa poobzeráte avytiahnete primerane atraktívnu ikonu zminulosti. Poctivo – napríklad takých dvadsaťpäť rokov – študujete archívne materiály, aby ste mohli ľahšie prifarbovať historickú pravdu. Pustiť sa sem-tam do mystifikácie by malo byť hádam aj povolené. Kraľuje príbeh. Kde-tu ho okoreníte romancou. Konštrukciu výdatne posolíte temnom, nedefinovateľnou príťažlivosťou zla. Ponasýpať zručne sentiment je takmer povinnosťou. Štiavnický sa ani vtejto knihe príliš neokúňa. Práve naopak – štedro dávkuje napríklad gýčovitú idylickosť opisov: „Nad modrastými horami sa vznášal letný súmrak ajeho nedozerné perute sa na západe dotýkali červenkastých hôr. Nad malebnými úbočiami sa vznášala omamná vôňa poľných kvetov...“ (s. 4) Čo už, opäť sa raz niekomu prihodilo klišé vpriamom prenose. Zpodobného súdka sú mnohé erotiku imitujúce scény. Zostávajú zúfalo kŕčovité anedôveryhodné. „Skazené srdce“ Anny Rosiny Listiusovej dáva autorovi na mnohých miestach príležitosť rozmazávať sadistické chúťky hrdinky: „Listiusová bola vdiabolskom opojení. Šľahala bičom obnažené telo dievčaťa, ktoré ju vzúfalstve preklínalo. To ju ešte viac rozpaľovalo aoto bezcitnejšie udierala po napätých svaloch“ (s. 377). Podotýkam, že som zaručene neuviedla scénu, ktorá sa tvári najtvrdšie, akeby čitateľ chcel, isto sa prelistuje aj kpatetickejším. Edičná poznámka marketingovo vystatovačne prízvukuje autorskú odvahu púšťať sa do zobrazovania satanistických orgií arituálnych vrážd. Zaiste, itáto línia má istý dramatický potenciál. Ako textovo podnetnejšie sa mi však rozhodne javí čosi iné: zachytiť dobovú atmosféru anačrieť do intríg predstaviteľov politickej anáboženskej elity vobdobí tridsaťročnej vojny. Krvopotne sa deklaruje úsilie priblížiť sa kobjektivite. Prešpikovať prózu pokusom ovlastnú interpretáciu býva fascinujúce iriskantné. Väčšiu nádej na úspech by autor mal bez deklamatívnych dialógov. Prospela by pozornejšia práca slexikou. Pomohlo by vyvarovať sa neorganických prechodov od archaizujúceho štýlu ktermínom či od lyricky zoslohovaných pasáži kstrohej faktografii.
Nejaké tromfy kniha Vtieni smrti Alžbety Báthoriovej napriek všetkému uvedenému má. Autorovi nechýba stabilná čitateľská základňa. Logické potom je, že istý typ adresáta prahne presne po tejto verzii produktu s napínavou históriou verbe. Anech už si pre svoje uspokojenie vytiahne spoločenskú alebo ľudskú rovinu príbehu, je zaručené, že pri čítaní zotrváv osvedčených štiavnickovských intenciách.
Zuzana Belková
