ղľáԾ
Myšlienky filozofa slobody
Nikolaj Alexandrovič Berďajev: Sebapoznanie. Pokus ofilozofickú autobiografiu
Bratislava, Vydavateľstvo Agora 2005
Preklad adoslov Ján Komorovský
Sebapoznanie napísal ruský filozof, známy kresťanský existencialista apersonalista, Nikolaj Alexandrovič Berďajev na sklonku svojho života. Na lektúru tejto spovednej sebaanalýzy, ktorá je zároveň akoby sumarizáciou celej berďajevovskej mysliteľskej afilozofickej činnosti, sa môžu tešiť najmä tí, čo mali zážitok z čítania vyznaní aspovedí iných známych postáv európskych dejín: Augustína Aurélia, J. J. Rousseaua, A. Gida, L. Tolstého, J. W. Goetheho a ďalších. Lebo vniečom Sebapoznanie naozaj pripomína všetky tieto skvosty „spovednej“ literatúry. Aj náš autor prezradí na seba všeličo, čo vyplýva zjeho aristokratickej prchkosti ipanovačnosti, i svoje občasné zlyhania, ale napriek všetkému a možno aj proti svojej vôli: opája sa sám sebou.
Po prečítaní knihy uznáme autorovi jeho búrliváctvo, na ktorom si aj sám toľko zakladá. Ostáva romantickým hrdinom individuálnej vzbury dokonca aj vtedy, keď sa už celkom etabloval ako kresťansky uvažujúci filozof. Jeho romantické buričstvo sa spájalo pritom veľmi významne sexistencializmom. Pod vplyvom Dostojevského chápal človeka vjeho medzných situáciách, vstave ustavičného ohrozenia itragického pocitu života. Preto vdzԲí tak často počujeme hlasy hrdinov Dostojevského románov, preto tak často vpozadí buráca hlas Veľkého inkvizítora. Ozýva sa však nielen Dostojevskij, ale aj Kierkegaard, Nietzsche, Dickens, Ibsen, Shakespeare, Goethe.
Nikolaj A. Berďajev prešiel mimoriadne zložitým názorovým vývojom. Veď kto zažil také ohňové krsty ako on na ceste od marxizmu ku kresťanstvu. Jeho vzťahy soficiálnou pravoslávnou cirkvou však boli do konca skôr napäté a polemické. Hoci Berďajeva za profesora vymenovala vroku 1920 sovietska vláda, už odva roky ho ako nepriateľa štátu arežimu vypovedá za hranice, keď už predtým si vyskúšal vyhnanstvo na severe Ruska. Za hranicami Ruska pôsobí vBerlíne, neskôr vParíži, kde sa jeho záujem vyvíja od analýzy kultúry ainteligencie kproblémom tvorby akfilozofii dejín. VRusku vidí fantastickú krajinu hľadačov pravdy iBoha, kde „dokonca aj ateizmus je náboženský“. No dovolí si kritizovať i vtedajšiu ruskú emigráciu, ktorá nemala „nijaké duchovné záujmy“.
Zdá sa, že si vtejto knihe neprídu na svoje tí, čo očakávajú od filozofickej knihy postupné a sústavné rozvíjanie filozofických koncepcií akonceptov. Berďajevova filozofia je, ako aj sám hovorí, skôr intuistická aaforistická. Zameranie jeho filozofovania nie je vedecké, skôr akési profetické aeschatologické. Je tu však všeličo zaujímavé na vypísanie (keď už hovoríme oaforistickom) aj o „boji“ proti 19. storočiu či proti romantizmu („nič nie je neurčitejšie ako slovo romantizmus“), oclivote (v tom aj oclivote sexu), oerose (neuveriteľne konzervatívne), očase („čas je včloveku anie človek včase“), najmä však oslobode, ktorú chápal celkom ináč ako Hegel (nie je to poznaná nevyhnutnosť). Vie, že sloboda spôsobuje utrpenie, kým zrieknutie sa slobody utrpenie zmenšuje. Naozaj platí, že sa vedel vžiť do tolstojizmu, budhizmu, do kantovstva, marxizmu, nietzscheizmu, tomizmu, do nemeckej mystiky, do náboženskej ortodoxie, ale sničím nesplynul. Sám osebe hovorí, že nemal nasledovníkov, iba ak ctiteľov.
Aj táto kniha potvrdzuje, že je to individuálny aindividualistický (kresťanský) mysliteľ, mohli by sme dokonca povedať: je to extrémny personalista. Národ, štát, rodina, verejnosť, sociálny kolektív – to všetko je preňho druhotné, druhoradé, dokonca iluzórne, možno ajzlé vporovnaní sneopakovateľným individuálnym osudom každej ľudskej osobnosti. Berďajev rozvinul v sebe eschatologické cítenie, rozhodne však nie je za „pomstivú eschatológiu“. Na niektorých miestach – napríklad vsúvislosti skonceptom pekla – hovorí dokonca oprvkoch náboženského sadizmu, o dogmatizovaní starovekých sadistických inštinktov včloveku. Pripomína pritom, že najväčších falšovaní pravdy sa dopúšťali práve ortodoxie.
Hovorí na viacerých miestach aj o nacionalizme (osobitne o ruskom), no nie je iba proti nemu, je aj protietatizmu, prílišnému vkladaniu sa štátu do osudov občanov, klerikalizmu akolektivizmu. „Nepoznám nič banálnejšie než je nacionalistický svetonázor“ – vyznáva sa, ako ho všadev Európe odpudzoval arozčuľoval nacionalizmus. Podľa jeho skúsenosti mnohé národy majú sklon vyvyšovať sa, takmer všetky si pripisujú ústredný význam. Ešte horšie ako chvastúnstvo je však nenávisť kiným, najmä susedom: „Mám naozajstný odpor knacionalizmu, ktorý je nielen nemorálny, ale aj hlúpy asmiešny, takisto ako individuálny egocentrizmus“.
Pre Berďajeva je dôležitý, ak nie ústredný, pojem slobody. Naozaj viedol boj za slobodu, za slobodu ducha, za slobodu myslenia, nepremeškal ani jednu príležitosť protestovať proti tým, čo sa dopúšťali násilia na myslení asvedomí avyužíva ju aj v dzԲí. „Obrovská masa ľudí nemá rada slobodu anevyhľadáva ju. Revolučné masy neobľubujú slobodu“ – hovorí Berďajev aako človek, ktorý bol pri zrode sovietskeho štátu, vie, o čom hovorí. Nezavádza ani tam, kde hovorí, že jeho stálym cieľom nie je harmónia, ani poriadok, ale rozlet aextáza. Základom jeho filozofie ichápania sveta je sloboda, osobnosť atvorba. Oprávnene ho nazývajú filozofom slobody, lebo jeho eminentným záujmom bolo oslobodiť sa od „organizovaného mechanického kolektivizmu“ vprospech tvorivej slobody, kde by podľa jeho želania náboženské, sociálne a politické vzťahy povyšovali ľudskú osobnosť.
Preklad tejto Berďajevovej monografie je dielom Jána Komorovského, ktorý všetky úskalia zvládol majstrovsky. Niektorých čitateľov môže vyrušovať častý výskyt slov skomolenina a skomolený vtexte, ato aj vtých prípadoch a spojeniach, keby sa hodili možno iné synonymá, napr. deformácia, (z)deformovaný, skreslený, pokrivený, neprirodzený. Jedným znajčastejších adjektív je tu slovo mučivý, ktoré v slovenčine nemáva takú vysokú frekvenciu ako vruštine. Dobre však vystihuje bázu a „atmosféru“ Berďajevovej filozofie.
Slavomír Ondrejovič
