��������

Verše sú vďaka tomu presvedčivým kondenzátom jednak nadčasovo individuálnych (existenciálnych, vzťahových) pnutí, s ktorými má skúsenosť každá osoba naprieč generáciami a historickými obdobiami, jednak aktuálne špecifickejších (v istom zmysle doslova existenčných) problémov, ktoré sa takisto dotýkajú všetkých, no hlasnejšie ich (už dlhšie, resp. opakovane) reflektuje najmä generácia mladých ľudí (vekovo nie nutne do 45), pričom i v recenzovanej knihe svojím počtom i závažnosťou pohlcujú privátne témy. Zatiaľ čo v prípade mnohých umelcov*kýň to má za následok úzkostné zanášanie (sa) do textu, Citráková si zachováva plodný – pretože zúčastnený – odstup: „vyznávam sa každému stromu / čo nestihne dovŕšiť prirodzený cyklus“ (s. 13).

Texty síce prinášajú aj sympaticky naivné polohy, reflektujúce okrem iného nádej a výzvu k akcii, dialogicky zintenzívňované denníkovými stranami písanými rukou, v ktorých sme svedkami ešte väčšej miery asociatívneho ohňostroja než vo zvyšku knihy, no zároveň sa nesú v permanentne pochmúrnom tóne: „2m pod zemou / kde telo nevidieť iba cítiť“ (s. 25). Môže za to práve i naznačená poučenosť Citrákovej, ktorá prehĺbila hrdinkinu citlivosť voči realite, zahatala prílišný optimizmus a pridala jej na nasrdenosti (pars pro toto básne hluk, samota,��generácia y). Čítame tak hravé, paradoxy a trieštenie (nielen jazykovej) logiky obľubujúce, no názorovo triezve zápisky akoby predčasne dospelej „hippie“, ktorá nastavuje popraskané, no prekvapivo ešte stále celé zrkadlo dlhodobo tristnej súčasnosti. Netézovito a priebežne sa k angažovane spochybňovanému slovu dostáva rasizmus („vyblednutá slnkom / ako belošský predsudok“, s. 13), cirkev („s jazykom v zástrčke / prepiato imitujem siedmy otčenáš [...] už som dospelá a viem / že modliť sa nemá zmysel“, s. 10 – 11), environmentálna katastrofa, green washing („zabiť háveď krabicou rastlinného mlieka“, s. 29), vojny a všetko spomenuté deravo zastrešujúci neoliberálny kapitalistický patriarchát („��������í všetci sme si rovní / ak vzhliadame“, s. 20), ktorý pre toxické prežitie potrebuje status quo („on / muž na konci dejín / urobil by čokoľvek aby / pri svetle plastových sviečok / umožnil životu kvitnúť“, s. 16; pozri aj s. 31), intoxikačne internalizovaný prevažnou časťou spoločnosti: „čakám kolaps / no davy sa netúžia zblázniť“ (s. 9).

Na kvalite knihy sa, samozrejme, podpisuje hlavne jej poetologická, mnohé jazykové registre, vrátane funkčnej vulgárnosti, zapájajúca, esteticky zvládnutá výrečnosť (bez ktorej by šlo o sympatické, no na básnickú knihu nedostatočné tlmočenie generačného hlasu), dotovaná vizuálnou uhrančivosťou („klavírna skladba s vráskami na poprsí / ako starý notový zošit“, s. 20), ráznymi, zároveň semioticky viacznačnými, recepčne sviežo vykĺbenými pasážami: „posielam dieťa na preliezačku / ktorú nejde zastaviť“ (s. 13). Autorka má jednoducho talent, vďaka ktorému aj (zdanlivo, pretože so subjektkiným naturelom funkčne korešpondujúce) polopatickejšie či banálnejšie miesta dokáže uchopiť a kontextovo začleniť do obohacujúcej (chvíľami i gnómicky neobťažujúco zmysluplnej: „nestrácam čas smútením / nad naschvál rozliatym mliekom“, s. 25) výpovede, čo je, mimochodom, (i vývinovo) potešiteľný rys viacerých nastupujúcich básnických hlasov – zdravo sebavedomých,��no dostatočne (seba)reflexívnych, majúcich čo povedať bez prehnane opatrného zdržovania sa osobnostným ostychom a tvarovo kontraproduktívnou pokorou: „udica, na ktorú chytám všetky mince, aby na tomto svete neostal už ani cent, ktorý by niekomu chýbal“ (s. 39).