��������

Na noži

Gabriel Németh: Slnko nad básňou

Košice, Interart 2005

  Stačí si prečítať báseň, podľa ktorej bola nazvaná básnická zbierka ����získate prehľad o výpovednom charaktere všetkého ostatného. De facto ide o texty, nie o básne. Jedinou výnimkou je textová kreácia �ղ����ä��Գܳ�á, patriaca však do básnického štandardu. Dva výtvory: Jarná bolesť ����Nad veršami maestra upozorňujú na seba iba tým, že sú venované V. Kondrótovi ����M. Rúfusovi. Áno, v prípade Németha môžeme oceniť jeho nespornú snahu zliať sa s Bohom, tešiť sa všedným maličkostiam vo vzťahu k žene. Ale nič viac. Dostáva sa do tranzu s vecami akoby pri mystickom zážitku. Na viacerých miestach nájdeme ukážky školáckej tvorby, jednoslabičné i gramatické rýmy dokonca v infinitíve, priamočiaru naivno-sentimentálnu opisnosť, množstvo genitívnych metafor... Priveľa básnenia o básni, básnikovi ����básnení – Németh sa vehementne usiluje presvedčiť čitateľa o svojich múdrostiach, no frázy každodenne vyslovované ako morálne ponaučenia majú opačný účinok. Nuž nie nadarmo Jozef Urban raz napísal, že namiesto ošúchanej vety – Boh je absolútny ����všemohúci – treba radšej použiť slovné spojenie – Boh je ten, kto dáva kôstky do marhúľ. Jednoducho povedané: akejsi všeobjímajúcej láske vôbec netreba na vyjadrenie adjektívum všeobjímajúci ����substantívum láska!

  V súčasnosti je averzia voči postmoderne úplne prijateľná z mnohých dôvodov, no urobiť krok späť v rámci tradičnej poézie je bezvýchodiskovejšie ako ju zopakovať...

Radovan Brenkus