Prekvapenia sú skvelé, aj keď môžu byť smrteľne nebezpečné. Svojou najnovšou knihou Líštičky majú rady teplo á Veronika Šikulová pripravila prekvapenia dve. Prvú polovicu knihy žijeme vpresvedčení, že prekvapenie je len jedno a je dostačujúco prekvapujúce, takže nič viac vtomto smere neočakávame. Vponuke prvej polovice je sedem textov, vktorých nájdeme takmer všetko, čo sme očakávali: autobiografickú štylizáciu, úvahy, rodinné spomienky, anekdoty, ktoré už pozáe zpredchádzajúcich autorkiných textov, prvky grotesknosti, masívny výskyt dialektizmov, vulgarizmy, nezvyčajné slová, (slová ako kamene, na ktoré kladie nohu, slová, ktoré si obľúbi astávajú sa návodom na prežitie), fragmentárnu kompozíciu. Kde je teda prekvapenie? Je ním absencia jedného zdoteraz najdôležitejších štýlotvorných prvkov autorkinej tvorby alebo aspoň jeden zprvkov za taký pokladaný. Vášeň, vášnivosť písania. Autorka sa vracia kniektorým neuralgickým bodom svojich spomienok („všetko staré stále nosím so sebou“), no pootočila kohútikom aplameň pritíchol. Akeď neletíš, môžeš sa potknúť. Veta, vúsilí opresnosť, sa občas hrčká ako kvalitná ovčia vlna. Stíšený tón žičí thoreauovským opisom prírody, krajiny, záhrady, sktorými je autorka vkontakte priamom či sprostredkovanom. Vnucovala by sa klasifikácia, že často ide o priam fotografické opisy, ale nie, sú to výšivky, maľby, niekedy skice. Štylizované úryvky denníkových zápisov či jednoducho zápisov ponúkajú prístup do autorkinho intímneho sveta rodinného atakisto výnimočný vhľad do sveta autorskej tvorby. Šikulová je veľmi otvorená, zdanlivo bezhranične, je to však, pochopiteľne, otvorenosť ňou moderovaná, režírovaná, štylizovaná. Zájdeme, len pokiaľ á dovolí. Itak však autorskej (ne)kontrole unikne všeličo. Okrem všetkých spisovateľkiných zámerov a cieľov vedomých či nevedomých dostávajú jej čitatelia zúryvkov, odsekov, jednotlivých viet nachádzajúcich sa vtakmer všetkých jej dielach poskladaný obraz ženy spisovateľky so všetkým, čo ktomu patrí ahlavne jej sebareflexiu vtvorivom procese. Vzácne je, že dostávame reflexiu kontinuálnu, vyvíjajúcu sa („Veru, jediný zmysel toho, že toto niekto píše, je, že spoznáva svet amožno aj sám seba...“, „Slová sú ťažké, kým to nezačneš triediť, takmer vôbec to nejde, len komplikovanosť narastá.“).

Prekvapenie číslo dva prichádza sdruhou polovicou najnovšej autorkinej knihy. Obsahuje tri kratšie texty, ktoré neprekvapia, a zvyšných päťdesiat strán zo šesťdesiatich ôsmich patrí trom poviedkam. Nie sú to prvé autorkine poviedky, no sú výnimočné. Stále sa nachádzame vautorkinom svete jej domova, vzápadoslovenskom karpatskom mestečku, aj pracovné nástroje dobre pozáe. Čo sa zmenilo, je perspektíva, referenčný bod. Vo svojom svete autorka vytvorila iný svet, vktorom sa čitateľ nevzťahuje výlučne krozprávačke totožnej sautorkou, je to svet zaľudnený živými, plasticky opísanými, často pitoresknými postavami, ktoré nepochybne mali svoj reálny predobraz („Môže sa vám zdať, že vám postavy ztejto knihy niekoho pripomenú. Oto mi ide, ale je to len zdanie. Vymyslela som si ich.“) Autorka á rozšifrovala, odkryla, vytvorila pre nás obrazy ich neidylických životov ako zfilmového plátna. Prekvapujúce vnútorné svety všetkých týchto ľudí, toľko lásky, túžby, trápenia, toľko súvislostí, odkiaľ by sme sa onich dozvedeli, je to vzrušujúce, chceš to čítať, chceš vedieť, ako to majú oni, majú to približne ako my.

Posuny v tvorbe Veroniky Šikulovej, ktoré čitateľom aznalcom jej diela priniesla najnovšia kniha, á oprávnene dovoľujú položiť si otázku, čo nás čaká, možno už čoskoro, vjej ďalšej knihe.

Veronika Šikulová: Líštičky majú rady teplo

Bratislava: Slovart, 2022