��������

Ján Haranta: Spolu v Zemi požehnanej

Prešov, Vydavateľstvo MichalaVaška 2006

Editor J. Pašteka

  Editor poézie katolíckej moderny prof. Július Pašteka nám pripravil ďalšie príjemné prekvapenie zostavením „súborného vydania básnických zbierok“ Jána Harantu (1909 – 1983). Rozšíril ����prehĺbil ním predstavu o básnikovej tvorbe, z ktorej verejnosť mala doteraz možnosť – aj to po vyradení z knižníc po roku 1948 len veľmi obmedzenú – poznať len štyri vydané zbierky: Mystérium baladické (1933), Zem požehnaná (1940), Klienti (1944) a V najkrajšej domovine (1947). Z rukopisnej pozostalosti z rokov 1948 – 1983, keď komunistický režim nedovolil básnikovi publikovať, k ním pridal ďalších päť zbierok: Pútnik po zrúcaninách, Pieseň lásky, Kvapka rosy, Víno slabých ����Prežiarené trvanie ����tri „minizbierky“ či torzá: Zem pod krížom, Z druhého brehu ����Zlo kvetov. Týmto súborným vydaním sa čitateľský rozsah básnikovho diela znásobil takmer o dve tretiny (145 strán publikovaných básní ↔ 272 strán nepublikovaných). Ani toto vydanie však nie je úplné, pretože editor pridŕžajúc sa zásady „poslednej ruky“ nepojal do súboru „asi šesťdesiat básní“ publikovaných v Katolíckych novinách ����v Trenčianskych novinách (neskúmal, koľko z nich básnik nezaradil do zbierok), ani posmrtne vydaný „menší súbor“ meditácií ����básní Májový denník (Trenčín 1995). Ďalšie dodatky teda možno ešte čakať najmä po dôkladnej inventarizácii časopisecky publikovaných básní vrátane prvotín z obdobia pred debutom.

  Rozsiahla vstupná štúdia editora Prerušený spev Jána Harantu je zasväteným sprievodcom po málo známych aj celkom �������ٰ����ý���� životných osudoch básnika aj jeho diela. Pre pochopenie básnikovej tvorby sú mimoriadne cenné informácie o duchovnom aj básnickom formovaní v mladosti ����detailná rekonštrukcia básnikových názorov na poéziu aj ohlasov jeho zbierok u kritiky. Najmä hlbší výklad Harantových štúdií ����kňazského pôsobenia vo Francúzsku (1929 – 1935) je novou stránkou vpísanou do vzťahov našich katolíckych modernistov k francúzskej literatúre. Opublikovanie básne z mladosti Vták v očiach (s. 16) nie je len rukolapným faktom ich appolinairovskej ����poetistickej formovej inšpirácie, ale pootvára dvierka aj pre ocenenie jej významu pri hľadaní výrazu pre modernú senzuálnejšiu duchovnosť. Na budúcich bádateľov zostáva preskúmať práve tento fenomén, ktorý sa ešte výraznejšie prejavil v tvorbe Dilonga ����Hlbinu.

  Ako sa týmto súborom kvalitatívne zmenil obraz Harantovej poézie?

  Pôvodná charakteristika najmystickejšieho „kňazského básnika“ (J. Pašteka), ktorý sa však vrúcne zaujímal aj o osudy vlastného národa, zostáva v platnosti. Nie však mystik, ktorý hľadá Boha vo svojej duši ����pasuje sa na jeho posla, ale vidí zázrak Jeho všadeprítomnosti ����svoje básnické poslanie chápe ako otváranie našich očí preň: „Hlas zeme zvoláva / z výsosti zašlý raj, / ty jeho kúzla pej, / ty jej ho v piesňach báj (úvodná pieseň k Zemi požehnanej). Na tejto vízii nezvratného bohokozmického poriadku a nového návratu Boha na zem skrze krásu vecí (najmä kvetov!) ����ľudských činov (tu človek je „ako kvet, ktorý má ������DZ�š��ٰ�ý�� vôňu dobrých skutkov...“, s. 231) udržiava/l v dušiach ľudí nádej na ľudskejší svet. Vďaka jej sile neupadol v mladosti do pokušenia telesnej lásky ����iných lákadiel sveta ako Dilong či Veigl. Takto pevne ukotveným spevom chcel pomôcť aj povojnovému stroskotancovi dostať sa z trasoviska straty viery ����sebaúcty (pozri Pútnik po zrúcaninách). Ak sa Veigl po nástupe komunizmu prakticky odmlčal ����Silan odhodlal vypovedať – neraz až so sarkastickým rozhorčením – o ohrození cirkvi ����s nádychom jemnej irónie aj o vlastných existenciálnych úzkostiach ����spoločenskom ponížení, Haranta sa rozhodol ako básnik vzdorovať tak, že modlitebne ticho naďalej vyznával svoju vieru v konečné víťazstvo dobrej zvesti. Touto silou v slabosti (ktorú sme náchylní priznávať len svetským disidentom!) je prežiarená jeho poézia do samého konca. Množstvo básní spojených s príležitosťami cirkevného roka svedčí o tom, že zo všetkých básnikov katolíckej moderny on bol najviac kňazom. Ale zároveň o svojom vpojení/vtelení do transfúzie Boha↔Kozmu↔Zeme↔Človeka vedel zaspievať úchvatne čisto: „Údy sveta stŕpajú ����nehybne sťa pne / z útrob zeme do víchric vyčnievajú zo mňa. / Na konároch hojdá sa melódia skromná, / iba vtáčik hlások svoj do zvučania zapne“ (Na pažiti leta, s. 384). Ako čitatelia sa môžeme nadchýnať ����ďakovať za dary ducha. Ale fenomén po františkánsky zmyslami vnímateľného ����prežívateľného vtelenia Boha do trvania Zeme a Života v našej duchovnej poézii na svojho bádateľa stále ešte len čaká...

P.S.

Škoda len, že povznášajúci dojem z knihy kazia pomerne časté tlačové chyby.

Viliam Marčok