ղľáԾ
TRIO Publishing 2014
„Vpostave starca sú vyjadrené túžby človeka...“
Ján Milčák akoautor predeti má šťastie nagrafickú úpravu svojich publikácií (tu W. Švábenský) ana ilustrácie (J. Martiška, M. Martišková), ktoré spravidla pokrývajú celý „voľný“ priestor strán. Ilustrácie majú reálny ifantazijný nádych avysokú farebnosť, čo jepre detského príjemcu vhodné apríťažlivé.
Pre prózy Milčáka sú typické isté motívy (zväčša prírodné, hudobné a výtvarné), leitmotívy ipriam skryté symboly. Mnohé zmotívov, ale ajniektoré „postavy“ saobjavujú voviacerých knihách. V tejto je ústrednou postavou Starec – starec sbielou bradou, sivými istriebornými krídlami. Túži lietať akojeho priateľ vtáčik, ktorého získal zanefunkčné pondusové hodiny. Dôležitým leitmotívom jezrnko pšenice, ktoré vtáčik nosí vzobáku avo vhodnom okamihu hovypustí. Ono jesymbolom nového života, prípadne nových činov. Starec – človek i„nie“ človek komunikuje s personifikovaným vtáčikom i s inými drobnými zvieratami a predmetmi – a to všetko má dôležitú funkciu. Ľudské postavy žijú akonajú spolu sozvieracími arastlinnými; takým spôsobom saautorovi podarilo vytvoriť obraz ideálneho prostredia a atmosféry. Dotohto fantazijného a súčasne reálneho sveta nenápadne zakomponúva to, čo bymalo byť posolstvom predetského čitateľa – potrebu vážiť si všetko živé. Prirodzená didaktickosť a zdrobneniny majú istú protiváhu a výsledok jeznamenitý, keďže autor svoje zaujímavé príbehy stavia na reálnom, predeti i dospelých rovnakom základe, a tak možno o tejto Milčákovej próze hovoriť ako o„obojživelnej“. Je dôkazom toho, že hodnovernosť v rozprávke byť nemusí, ale reálie sú hodnoverné, skutočné. Milčákova kniha jedvojvrstvová ivpríbehu – fantazijnosť aasociácie môžu byť typické predeti ipre dospelých.
Postavy apredmety sadosť rýchlo, plynulo obmieňajú, prelínajú, čo vyplýva práve z dynamických asociácií a fantazijnej kompozície. Starec sbielou bradou akrídlami objavuje krásu živej ineživej skutočnosti aoproti jeho poznatkom stojí niekedy až drsná realita bezfantázie a úcty. Vpostave starca sú vyjadrené túžby človeka – vidieť apoznať čo najviac, ale ijeho smútky, osobitne osamelosť: „Hľadal vrecko, vktorom sinosil spomienky. Bolo prázdne. Stalo sa mu to málokedy. Zastal, začal spievať. Spieval pieseň, tú, čo sinechal na čas, keď siuvedomí, že bude posledná.“
Chvíľami sa zdá, že nevnímame ľudí azvieratá osobitne, aleako jeden živý celok plný porozumenia a jednoty. Myška vmodrej skladanej sukničke sokuliarmi na očiach je výbornou čitateľkou kníh avezie sa nakocúrovom chrbte. Vprvom pláne (určenom najmä deťom) je tohravá fantázia snenásilným poučením. Autor sausiloval zachytiť to, čo človek nevie (alebo nechce) vnímať. Všetko však má svoje zákonitosti, svoj život. Predospelého, skúseného a vzdelaného čitateľa jeMilčákov text nahranici surrealizmu (niekde ju ajprekračuje), predetského príjemcu je tofarebná, veselá hra, prechádzka zázračným svetom, vktorom sa ajpoznáva.
