Ryszard Kapuściński vo svojej knihe Šachinšach okrem iného konštatuje, že „kameramani používajú priveľa veľkých celkov. Takto strácajú detaily. A pritom prostredníctvom detailov možno ukázať všetko. V kvapke je celý vesmír. Konkrétne je nám bližšie než všeobecné, ľahšie s ním nadväzujeme kontakt“ (s. 135). Táto trefná kritika sa vzťahuje na vizuálne záznamy zachytávajúce revolúciu, ktorá spôsobila pád šacha Rezu Pahlavího, a, našťastie, v Kapuścińského texte nachádzame presný opak.
Kapuściński sa vo svojej novinárskej praxi venoval najmä problematike tretieho sveta. Množstvo reportáží napísal práve z Afriky, Latinskej Ameriky či Blízkeho Východu, pričom v slovenskom preklade boli z nich doteraz publikované len tri. Snáď vydavateľstvo Absynt naplní svoju ambíciu preložiť a vytlačiť ďalšie jeho texty, keďže ide o autora, ktorý extrémne tenzívnu tematiku spracúva nenátlakovým spôsobom, nevyžíva sa v konkretizovaní hrôzostrašností, ale pozornosť upriamuje na rádového človeka, zároveň výstižne pomenúva jednotlivé princípy despotizmu a nezabúda vysvetľovať mnohé súvislosti aj s historickými presahmi. Architektonicky mu na to slúžia analýzy poznámok, fotografií alebo novinových článkov vyskladaných do jednotlivých kapitol. Viditeľný je tak autorský rukopis, no zároveň máme pocit komplexného objektívneho náhľadu na danú problematiku. Kapuścińského text je plastický a autenticky zaangažovaný.
Aktuálnosť a gnómickosť sú dve kategórie, ktoré by sme k tejto reportáži mohli rovnocenne priradiť. Na jednej strane totiž sledujeme zvrhnutie režimu iránskeho šacha a nastolenie fundamentalistickej vlády ajatolláha Chomejního, na druhej sme však konfrontovaní s nadčasovými otázkami: „V akom jazyku sa bude viesť univerzálny dialóg ľudstva? Pár stoviek jazykov zápasí o uznanie a postup, stavajú sa jazykové bariéry, narastá nezrozumiteľnosť a hluchota“ (s. 12). Na viacerých miestach je zdôraznená predovšetkým problematika jazyka, keďže jeho obmedzenie je jedným z hlavných nástrojov fungovania teroru. Bez jazyka nieto ľudského spoločenstva, preto sa práve ním dá vzbudzovať strach, manipulovať ľudí, vytvárať alebo ničiť svet. Slovo má moc, a preto sú najprv odstraňovaní tí, ktorí si to uvedomujú. Znova a znova je tu poukázané na to, že diktatúra potrebuje „hlúpy dav“, taký, ktorý nepremýšľa, nečíta, nevzdeláva sa. V množstve drobných osudov sa stretávame aj s anonymným študentom právnickej fakulty, ktorý bol zatknutý tajnou políciu len preto, že pri domovej prehliadke uňho našli letáky fedajínov, ktoré našiel na ulici. Ukrutne ho týrali na žeravom kresle a po zvyšok života si uvedomoval tiaž rozumu: „Bože, prečo si ma potrestal takým strašným zmrzačením, akým je myslenie! Prečo si ma naučil myslieť, miesto toho, aby si ma naučil byť pokorný ako dobytok!“ (s. 104).
Dominantný priestor autor venuje spôsobu uvažovania, myslenia, a teda aj konania iránskeho človeka. Dozvedáme sa o stáročiach útlaku a neslobody tohto národa, ktorý svoje útočisko našiel v náboženstve. Úplná oddanosť a viera v Allaha ale do istej miery prináša aj riziko zneužitia. Porobenému človeku, často analfabetovi, neostáva veľa možností na únik do – aspoň chvíľkového – bezpečia, preto sa centrom miliónov ubiedených stávajú mešity, ktoré sú „postavené z rovnakej hliny a vtlačené v monotónnom obraze uličiek a zákutí tak, že ak aj tadiaľ ideme, prechádzame popri mnohých týchto svätyniach bez toho, aby sme si ich všimli. To vytvára pracovnú intímnu atmosféru medzi šiítom a mešitou. Netreba kilometrové výpravy, netreba sa sviatočne obliekať, mešita je každodennosť, mešita je sám život“ (s. 90).
Iránskeho človeka a iránsku krajinu špecificky určuje ropa. Stáva sa tým, čím v skutočnosti je – zdochlinou, na ktorú sa zlietajú supy z celého sveta. „Ropa totiž poskytuje ilúziu celkom iného života – života bez námahy, života zadarmo. Ropa je surovina, čo otrávi myšlienky, zakalí zrak, demoralizuje“ (s. 41). Kapuściński bez vynášania súdov poukazuje na zásahy Ruska, Spojených štátov amerických či Veľkej Británie do vnútroštátnych záležitostí. Nestranne poukazuje na chyby všetkých zúčastnených strán. Nemá ambíciu nájsť vinníka, len bravúrne pomenúva všetky negatíva i pozitíva, čím v percipientovi vyvoláva potrebu ďalších informácií.
Reportáž vynikajúco identifikuje základné nástroje fungovania tyranie, ako sú strach, vzbudzovanie hrôzy, tajná polícia, bezprávie, nesloboda a podobne, zároveň aj znaky revolúcie, v ktorých sa identifikujú dva základné postuláty: nepoučiteľnosť ľudstva a špecifickosť každého totalitarizmu. „Všetky knihy o všetkých revolúciách sa začínajú kapitolou, v ktorej sa rozpráva o prehnitosti upadajúcej moci alebo o biede a utrpení ľudu. A pritom by sa mali začínať kapitolou z oblasti psychológie – o tom, ako utrápený vyľakaný človek zrazu prekoná strach, prestáva sa báť. Mal by tam byť opísaný celý ten nezvyčajný proces, ktorý sa občas udeje v jedinej chvíli – ako otras, ako očistenie. Človek sa zbavuje strachu, cíti sa slobodný. Bez toho by k revolúcii nedošlo“ (s. 123). Nanešťastie sa reportáž Ryszarda Kapuścińskeho nekončí v tomto katarznom momente. Nekoná sa žiaden happy end v podobe úspešnej revolúcie (i keď by sa to chvíľkovo mohlo takto javiť), ktorá vzkriesi zúbožený iránsky národ, ale je to nadčasový dokument o orientálnej krajine, ktorý by si mal dnes prečítať každý Európan.
Magdaléna Kramárová
