ղľáԾ
Anna Kiliánová: Blízka budúcnosť
Levice: KK Bagala, 2020
Zbierka poviedok Blízka budúcnosť Anny Kiliánovej vychádza vo vydavateľstve KK Bagala po rovnako poviedkovej knihe Karlosa Kolbasa Všetko alebo znič. Spája ich okrem iného formálna úprava – voboch prípadoch sú poviedky výrazne členené, biele miesta medzi textami zapĺňajú značný rozsah knihy. Publikácie tak nie sú celkom eco-friendly, za to však zdôrazňujú hodnotu poviedky ako svojbytného literárneho vyjadrenia. Podčiarkujú to aj ilustrácie – každý text v závere potvrdzuje svoju identitu vlastným výtvarným spracovaním.
Prvým slovom, ktoré sa derie na jazyk pri uvažovaní nad knihou Blízka budúcnosť, je kategória absurdného. Ponúka sa jednak vďaka anotácii, jednak vo vzťahu ku Killiánovej debutu Žena zcigaretového papiera. Kategória absurdného potom produkuje spríbuznené pojmy bizarného, snového či surreálneho. Ztoho sa dá odčítať, že Blízka budúcnosť ponúka zážitok, ktorý nepatrí do normálneho, každodenného nášho sveta. Príbehy sú zveličené, pokrivené a deformované do takej miery, až sú zo sféryreálneho vyhnané do sveta literárnej ľubovôle. Áno, významy, ktoré Blízka budúcnosť kreuje, nepatria do normálnej skutočnosti, no rovnako nie je pravda, že nemôžu patriť do sféry možnej skutočnosti.
Napokon, to, čo predstavujú Kiliánovej rozprávači, až také absurdné ani nie je. Niekedy sú len potlačené súvislosti. Inokedy sa zas dajú vytušiť patologické súradnice vedomia postáv. Často pritom nejde ofatálne dysfunkcie, patológiou tu môžeme nazvať hoci aj zvýšenú schopnosť fantazírovania. Tá sa potom môže stať neoddeliteľnou súčasťou vnímania, myslenia avyhodnocovania aj celkom „reálnych“ situácií. Navyše, vprípade Blízkej budúcnosti len občas zasiahne absurdné variovanie logiky do širšieho fungovania sveta postáv (napríklad vpoviedke Vrany).
Absurdné možno zvýrazniť expresívnym. Menštruačné vložky, záchodové excesy rôzneho druhu či dorezané nohy, to všetko sa vpriebehu dejových línií vynára azahaľuje. Na druhej strane, milovník poetiky fekálií, pohlavných orgánov či iného obscénneho imaginovania sa ničoho veľkého nedočká. Atmosféru nechutnostizdôrazňuje skôr fakt, že takmer všetky postavy, sktorými sa ústrední, zväčša neduživí protagonisti dostávajú do kontaktu, sú korpulentné, telnaté, robustné, červenolíce, pripomínajú marmeládu, majú veľké bruchá, zničujúci smiech a dikciu. Zaujímavé je, že hoci rozprávanie na tento typ telesnosti upriamuje pozornosť, podrží ju vždy len na okamih. Nerealizuje sa v znechutení z nej, nie je ňou fascinované.
Súčasťou sveta Blízkej budúcnosti je oveľa viac cudzieho aneznámeho ako blízkeho aspoznaného. Na rozdiel od mám aotcov sú na scéne tety astrýkovia, od ktorých je možné udržať si väčší odstup, ato aj napriek tomu, či skôr preto, že vhre sú zväčša existenciálne intenzívne zásahy do vlastnej telesnosti. Vedomé spôsobovanie bolesti, záchvaty, závraty avneposlednom rade smrť. Objavuje sa vsymbióze s rozprávačskou enumeratívnosťou či jednoduchšie, omieľaním, vktorom sa komplexnejšie významy strácajú. Kdesi vtejto súčinnosti sa potom vyplavuje otázka, či matematicko-informačno-technologické založenie Anny Kiliánovej, ktoré sa na niekoľkých miestach priznane transformuje do metafyzickej identity rozprávača, vedome produkuje autorský štýl Blízkej budúcnosti. Či sú nejednoznačnosti abiele miesta premyslené alebo nedomyslené. Či si takto naozaj máme predstavovať nejakú budúcnosť alebo ide len odekorovanie. Oobrazné zveličovanie významov neurčitého. Na druhej strane, prečo by súčasťou diskusie onašej budúcnosti plnej faktov ainštrukcií, vktorej absentuje akákoľvek metafyzika, nemohla byť aj naša predstava, ako sa zmeníme na líšky?
Čaro je vtom, ako sa zprirovnania stáva metafora. Len zdanlivo odťažitý literárnoteoretický problém, ktorý spočíva vo vymazaní slovíčka „ako“. Keď sa z „dievčaťa ako líšky“ stáva: „v priesvitnom tele dievčaťa stála na zadných labách líška“ (s. 26). Asituácia môže byť ešte zaujímavejšia, ak si pripomenieme pojem „stávania-sa-zvieraťom“ (Deluez/Guatarri), ktorý upozorňuje na to, že metafora nie je prostou identifikáciou. Postavy Blízkej budúcnosti totiž nie sú zvieratami, ale celkom nie ani ľuďmi. Podstata tkvie vich stretnutí. Nie vtom, čo toto stretnutie produkuje, ale vjeho momentálnosti, napríklad, po zrážke zajaca autom: „Mal by byť mŕtvy, no zadná laba mu ešte stále poskakuje rovnako rýchlo, ako Editin malíček.“ (s. 42) Zviera je vtakom prípade vždy svorkou, množinou ačlovek, stávajúci sa jej súčasťou, zároveň opúšťa inú množinu. Na jednej strane Blízkej budúcnosti je pracovný kolektív, usporiadanie high society či párty ako inštitúcia kolektívnej zábavy ana druhej strane je za plotom či vkorune stromu svorka líšok, vrán či vrčiaci pes. Ide aj o stávanie sa mimozemšťanom či vedmou, ale hlavne ostávanie sa rôznymi inými abnormalitami, na pomenovanie ktorých neexistuje slovo ako pojem. Ich artikulačným priestorom môže byť literatúra, poviedka, výrazne vyčlenená od ostatných poviedok zbierky, atak si vyžadujúca väčšiu dávku pozornosti. Sama však hľadá svoj zmysel skôr vonom stávaní sa iným, vpozornosti, ktorá sa rozptyľuje v nejednoznačnosti. Vktorej sa snaží objaviť niečo srizikom, že vnej nebude nič.
