ղľáԾ
Jürgen Thorwald: Storočie chirurgov. Žilina: Absynt, 2019
Historickí nadšenci občas snívajú ocestovaní v čase, aby na vlastnej koži zažili romantiku daného obdobia. Kniha Jürgena Thorwalda ponúka historickým rojkom kruté vytriezvenie. Pri pohľade na nedávne dejiny medicíny opustí chuť na fyzický dobový exkurz aj toho najväčšieho fantastu.
„Keď ošetrovatelia konečne povolili kladku, ktorou sa snažili neborákovi priviazanému ooperačný stôl napraviť bedrový kĺb, pristúpil knemu iný zich kolegov, ktorý na lekárov pokyn vsunul pacientovi do análneho otvoru dlhú čiernu cigaru. Ubehlo približne desať minút anikotín zcigary uvoľnil kŕčovito zvierané svalstvo pacienta. Lekár vydal príkaz kpokračovaniu procedúry aasi na minútu sa zdalo, že nikotín dokázal nielen uvoľniť svalstvo, ale aj otupiť pacienta. Následne sa však zjeho hrdla vydral hrôzostrašný výkrik asvaly mu opäť chytali strašné kŕče. Dokonca aj niektorým študentom medicíny, ktorí toto kruté divadlo sledovali, sa urobilo nevoľno“ (s. 22 – 23).
Blízke avzdialené zároveň
Jürgen Thorwald veru nečaká na nič aod úvodných strán vrhá čitateľa do textu, ktorý na základe zápiskov jeho starého otca rekonštruuje bolestivé, krvavé adoslova smrtiace dejiny chirurgie. Zameriava sa najmä na obdobie tesne pred a po objavení narkózy, kedy pacientov „operovali“ pri plnom vedomí a citlivejší čitatelia sa možno začnú miestami sami seba pýtať, či im daný titul vôbec stojí za prečítanie.
Pre človeka 21. storočia môže byť, za predpokladu, že sa bližšie neorientuje vdejinách medicíny, doslova liečbou šokom skutočnosť, že tieto obrazy pripomínajúce skôr desivé mučenie než liečenie nepochádzajú z ažtakých dávnych čas. Vyššie opísaný výkon sa odohral len pred oniečo viac než poldruha storočím avykonal ho jeden znajuznávanejších chirurgov svojej doby John Warren.
Je rovnako neuveriteľné, že cisársky rez, zákrok, ktorý sa dnes vniektorých kruhoch stáva doslova módnym trendom, bol ešte vpriebehu sedemdesiatych rokoch 19. storočia len zúfalým výkrikom lekára vtakmer nesplniteľnej snahe zachrániť dieťa. Oprežití matky sa vlastne ani neuvažovalo, nakoľko úmrtnosť dosahovala ultimátne čísla.
Beletria či fakty?
Storočie chirurgov sa napriek neľahkej akomplikovanej téme číta nadmieru dobre asvýnimkou niekoľkých momentov, keď musel recenzent kvôli prílišnej predstavivosti aneznášanlivosti pohľadu na krv knihu odložiť, išlo oveľmi podnetné čítanie, ktorého dej poľahky uchváti čitateľovu pozornosť. Lekárske vzdelanie, ba ani základne anatomické vedomosti zároveň nie sú nijako potrebné, všetko dôležité je vysvetlené priamo vdeji.
Čo však do istej miery nejasnosťou oplýva je vierohodnosť faktografickej stránky knihy. Jürgen Thorwald sa netají tým, že inšpiráciou mu boli spomienky starého otca, ale zároveň, možno neúmyselne, zahmlieva hranicu, kde končia spomienky starého otca azačína jeho autorský vklad. Dej je totiž vyrozprávaný výhradne vprvej osobe, takže pôsobí ako jednoliate memoáre chirurga Henryho Stevena Hartmanna.
To, že tieto dve roviny nie sú explicitne oddelené, síce nič neuberá na naratívnej kvalite textu, avšak otvára otázky ohľadom verifikácie predkladaných informácií. Čitateľ sa nedozvie, či uvedené historické reálie Thorwald overil, prípadne či informácie overoval Hartmann pri koncipovaní svojich spomienok alebo ich, tak ako mnohí iní autori memoárov, napísal na základe subjektívnej reflexie daných udalostí vo vlastnej pamäti.
Exkurzia do duše lekára
Ani prípadné dejinné skratky anepresnosti však nič neuberajú na autentickosti a sile spovede mladého chirurga vdobách, keď sa lámala čierna opona nad osudom pacientov abezmocnosťou lekárov. Spovede svedčiacej o odvážnych jedincoch, ktorí sa nebáli ísť proti prúdu asvojimi originálnymi nápadmi bojovali za svetlejšiu budúcnosť medicíny, pričom ich najväčším nepriateľom, paradoxne, neboli neviditeľné vírusy čibaktérie, ale majorita kolegov vbielych plášťoch veriacich vosvoju vlastnú výnimočnosť.
Vmnohých ohľadoch pochmúrny akrvavý príbeh Storočia chirurgov však našťastie ponúka aj okamihy radosti, ktorá prekvitá nielen vo chvíľach úspechov slávnych postáv medicíny, ale tiež vbežných radostiach ich životov. Najväčšmi, hádam, vo chvíli, keď William Halsted zaľúbený dovrchnej sestry, ktorej dezinfekčná látka spôsobovala ekzém, vynašiel gumové rukavice. Či však dokázal okrem obrovského objavu konečne aj vyrieknuť svoje pocity, to si už budú musieť historickí rojkovia, ak ich teda neodplašil úvod recenzie, prečítať sami.
Mgr. Oliver Zajac
Historik a publicista, pracuje v Historickom ústave SAV v Bratislave.
