��������

Kniha je uvedená mottom z E. J. Grocha, s ktorého veršami súznie cez výrazovú civilnosť, pozornosť venovanú (transcendovanej) každodennosti či (dnes už samozrejmú) dekonštrukciu, trebárs vysokého a nízkeho, no konotuje i verše mladších, napr. V. Nádaskaya, keď vyjavuje koncentrovanejšiu a viacvrstvovejšiu verziu tohto autorského typu. Jej najprínosnejším aspektom je však ani nie tak oscilovanie, ako skôr (až homonymické) prelínanie sa rôznych pólov tradičných dualít, no bez relativizovania hodnôt či princípov, ktoré autorský subjekt (naďalej/znovu) zastáva.

Podobný efekt sarkasticko-melancholického závoja prekrývajúceho ubiehajúcu realitu poskytovali viaceré texty Pekárkovej debutu (programový charakter jej druhej knihy je výraznejší, čím verše stratili komplexnú živosť; podobným neduhom trpí debut D. Želinského s predvídateľne prostou verziou sociologického rozmeru). Bafiov subjekt ide v síce poučenom, intelektuálne aj ľudsky koketujúcom, rôznorodými výrokmi, rolami a maskami sa chránenom, predsa len nielen medzi ich výmenami odvážnom odhaľovaní (sa) ďalej. Nestráni sa priamych vyjadrení myšlienok a pocitov, ktorých „úprimnosť“ je zdôraznená i jazykovou nešpekulatívnosťou či neredigovaním opakujúcich sa spojení, dramatizovania (s. 13), objasňovania, ktoré je len málokedy nefunkčné (kvázi gnómický záverečný riadok na s. 22). Z veršov na nás priebežne žmurkajú autoreferenčné (meta)pasáže, ráznejšie prezrádzajúce autorský zámer (aj pokiaľ ide o zdanlivú naivitu jeho subjektu): „Strápnil si sa a neopováž sa im to vysvetľovať“ (s. 53). Aj irónia, ktorá zvyčajne zabezpečuje (názorový) odstup, je v tomto prípade (až na priamejšie situačné odľahčenia) skrytejšia, tlejúc pod povrchom ako jedna z možností – nerušiac iné (ako keď zimné slnko nerozpustí snehovú pokrývku): „Pred chuťou, ktorú môžete náhle objaviť. / Prichádza vždy po prvom údere“ (s. 28). Len výnimočne sa humor preklopí do banálneho aforizmu: „Vyhľadávam pohľad na cudzie milovanie, aspoň nie som sám“ (s. 14).

So simultánnym rázom zbierky korešpondujú neobťažujúce (a teda opäť nie tak úplne) redundancie („Pália ma dlane, vystieram celú ruku, nielen jeden prst“, s. 11; občas, žiaľ, napĺňajúce svoj zvyčajný obsah: záver textu na s. 43), asi hraná, no uveriteľná skromnosť snúbená s príťažlivým narcizmom, odčítateľný vzdelanostný korpus prerývaný (vábivo predstieranou) neznalosťou (s. 27)... Jednoducho, kvality, ktoré sa funkčne snúbia, neobťažujú vtedy, keď je (i kompozične) precízny celok semioticky bohatý, tvarovo drží pokope, keď je jeho protagonista natoľko sympatický, že mu predvádzanie sa a (cielenú) nekonzistentnosť odpustíme: „Deň, keď umrela Julee Cruise, začala tiecť krv z vodovodu, / naučil som sa čítať medzi riadkami, / ironické poznámky mi boli stále cudzie a / matka pochopila, prečo ma nemá oslovovať sukin syn“ (s. 38). Neiritovalo ma dokonca ani „dištancovanie“ sa od rodových či queer teórií (s. 34 – 35), ktoré čítam skôr ako hrdinovu víziu sveta, v ktorom podobné koncepty nebudú nutné (no kam sa, dovolím si dodať, bez nich nedostaneme).

Komplexnosť knihy prehlbuje aj to, že scenáristicky zručné, (nie nutne v záveroch) pointované (i „okom kamery“ snímané) scény, ktoré sa vyvíjajú raz v očakávaných, inokedy prekvapivých dejových tokoch, sú občas (mrazivo) úsmevne, subtílne, akoby mimochodom (tak, žiaľ, dramatické udalosti či násilné činy do okruhu nezainteresovaných zvyknú ne/prenikať) prerývané existenciálne pochmúrnejšími (s. 37), deficitnosť pohlcujúcimi (s. 29), čiže už tak dosť nejednoznačný prvý plán ešte znejasňujúcejšími pasážami, ktoré sú v ideálnych prípadoch obkreslené aj vizuálne – povedzme mne lahodiacou estetikou škaredosti (s. 15).

Zbierka sa dá čítať aj ako „coming of age“ dielo, ale aj ako dokument dneška (individuálna a kolektívna rovina sa konštruktívne dopĺňajú: napr. s. 30), najmä však ako dialóg – so sebou, s partnerkami, nielen súčasnou a fyzicky zakúšanou (nenápadne angažovanými presahmi kritizovanou: s. 23) spoločnosťou, s nami. Netypické je aj skĺbenie (viscontiovsky) starosvetskej atmosféry, podčiarknutej nepríznakovo elegantným motivickým a štylistickým registrom, organického estétstva a nenúteného dandyzmu s popovo závažnou aktuálnosťou.

Všetko menované má za následok ďalší odkazovo aj umelecky hodnotný výstup Horskej lucerny, ktorej tituly sa čoraz zjavnejšie oplatí sledovať.