ղľáԾ
Stred akohodnota
Mária Bátorová
Stred
Ikar 2010
Zhodou okolností somparalelne čítala román Márie Bátorovej Stred aodbornú prácu opamäti, vktorej sa zdôrazňovala myšlienka, že pamäť (akákoľvek, individuálna či spoločenská) sapriživuje (aj) naimaginácii, apreto „sa rodí každý deň nanovo“, a vždy doistej miery závisí odsubjektu aokolností rozpamätávania. Azda ajpod vplyvom tohto paralelného čítania som vnímala román M. Bátorovej predovšetkým akosugestívnu panoramatickú výpoveď o (histo rickej) pamäti, a topamäti znásobenej, prezentovanej vpostupne odhaľovaných príbehoch viacerých protagonistov aprotagonistiek románu. Autorka satotiž podujala na neľahkú úlohu vrátiť saprostredníctvom románového žánru k našej nedávnej minulosti, kdvom jej kľúčovým udalostiam viažucim sa naroky 1968 a 1989.
Na tieto návraty nazerá optikou súčasnej doby (zároveň však viacgeneračnou optikou sprítomnenou najmä sympatickými postavami bývalej disidentky Barbary ajej vnučky Helgy, samostatne mysliacej intelektuálky), čo jej dáva dobrú príležitosť nakomparácie, prehodnocovanie, podnecovanie k hľadaniu nových zorných uhlov, interpretácií. Rozkrývaním širšieho spektra pohľadov neusiluje však osmerovanie kjednej, univerzálne platnej pravde, aleprenecháva priestor na (rôznorodé) subjektívne skúsenosti aich autentické reflexie, čím dáva vyniknúť zložitosti (a sčasti ajnejednoznačnosti) samých udalostí i spôsobov ich vnímania, chápania aprežívania.
Román situovaný dointelektuálsko-umeleckého prostredia súčasnej Bratislavy prináša pohľady naspoločensko-politické dianie v našom prostredí vposledných desaťročiach. Autorka naosudoch postáv ilustruje prudké spoločenské premeny, ktoré ichzasahujú vmnohých privátnych ipracovných oblastiach a akich najednej strane oberajú oistoty, a tým ajistým spôsobom ohrozujú vzaužívanom spôsobe existencie, nadruhej strane predstavujú výzvy zmobilizovať sa aaktívne reagovať nanové možnosti uplatnenia. Akosom naznačila, vrománe ide o širšie spektrum pohľadov a názorov, determinovaných profesionálnou, ale ajideovou asvetonázorovou orientáciou, prirodzene, ajmentálnym typom aosobnou empíriou jednotlivých postáv. Artikulované sú vhojných diskusiách, neraz až iskriacich polemikách ocharaktere doby, spoločnosti, jejhistorických skúsenostiach a ďalších víziách. Je toromán dialogický, plný reflexií, dochádza v ňom kpermanentným výmenám názorov, argumentov, pričom takmer vždy je prítomná „dvojoptika“ súčasnosti aretrospektívy. Autorka jejpoužívaním vysvetľuje mnohé z určujúcich motívov konania protagonistov.
Román zahŕňa viaceré sociálno-politické motívy, ktorým Bátorová venovala pozornosť už predtým v krátkych prózach (resp. vodborných štúdiách aesejach), či už je tokritika totalitných režimov, (nielen vnútorná) emigrácia alebo vyrovnávanie sa snovými podmienkami asociálnymi rozpormi, napätiami, ale ajmotívy psychologické, najmä emocionálne (rodinné, manželské, partnerské, priateľské vzťahy).
V prvom pláne jeromán aktuálny návratom kponovembrovej atmosfére a jeseizmografom podstatných premien názorového spektra, ktoré priniesla revolúcia vroku 1989, zároveň – vymykajúc sa čierno-bielej schéme – je aj „nanovo sa píšucou pamäťou“ nádejí, zktorých časť stroskotala, pamäťou niektorých naivných očakávaní, ktoré sanemohli naplniť, ale je aj záznamom onových nádejach, onových možnostiach sebarealizácie aplnení snov apredstáv. Druhú, skonkrétnymi postavami iba voľne spätú rovinu románu tvorí chápanie života ako od (duchovného, významového, postojového...) stredu sa vzďaľujúci a knemu sapribližujúci pohyb vrozličných fázach asituáciách, vktorých sa človek ocitá. Môžeme hoteda vnímať ajako literárne stvárnenie (dnes často napríklad vofilozofii frekventovaných) tém identity, autentickosti, viery, tolerancie... Bátorová je známa ako „dvojdomá“ autorka, túto svoju pozíciu charakterizuje ako vzájomné dopĺňanie „vášnivej beletrie“ a „racionálnej vedy“. Román Stred je, myslím, dobrou ukážkou tejto komplementárnosti: čitatelia môžu vstúpiť dosveta silných ľúbostných vzplanutí, celej škály podôb partnerských a vôbec, medziľudských vzťahov, ale aj dosveta myšlienkových stretov a výziev spolupremýšľať otom, čím aako (tu ateraz) žijeme.
Román M. Bátorovej pokladám za dôležitý dokument o ponovembrovej situácii a zapozoruhodný príspevok kjej umeleckej reflexii. Autorka ním napĺňa (aj vlastné) krédo zdôvodňujúce existenciu literatúry jejpoznávacím potenciálom, vktorom napokon spočíva (podľa H. Brocha, jeho citát sizvolila zamotto knihy) ajjej etickosť.
Etela Farkašová
