��������

Zbierku uvádzajú tri mottá: od dvoch poetiek – Emily Dickinson ����Justyny Bargielskej – ����od kapely Tangrešt. To Nádaskay dáva svojmu čitateľovi tušiť, že mu to nehodlá uľahčiť, ����pozýva ho na dlhú cestu introspekcie s večne neistým výsledkom.

Prvá báseň zbierky Strmhlav, sliepňajúc označená číslom I. nás uvádza do prízračnej situácie absencie konkrétne určeného subjektu: „Vzduch, napnutý, praská / kto skrutkou točí, nevedno“ (s. 10). V debutovej zbierke Vynechaný spoj nájdeme v básni �������ܱ�á������ úvodné verše, vykazujúce vysokú mieru podobnosti s vyššie spomenutou situáciou: „povoľ skrutky na stoličke / ����sadni si“ (s. 66). Záverečnými veršami tej istej básne sú slová: „keď začuješ praskanie / vychutnaj si ten zlomok / sekundy“ (s. 66). Nemožno sa zbaviť pocitu, že tým, ako Nádaskay prešiel od adresných pokynov v druhej osobe singuláru k nepoznaniu subjektu, stratil jeho text niečo zo svojej naliehavosti. Ešteže hneď druhá báseň novej zbierky sa vracia k zanechávaniu indícií, ktorými sa možno máme ����možno vôbec nemáme riadiť: „Vystreľ ����už sa nevráť – / ži v minulosti, prepisuj ju na budúcnosť, buď / sa medzi obyčajnými / štyrmi stenami“ (s. 11). Dobrý autorský zámer sa tu však rýchlo zmenil na prvý plán. Zatiaľ čo vo Vynechanom spoji sme dostali návod sadnúť si na stoličku s povolenými skrutkami, v zbierke Strmhlav, sliepňajúc tápeme medzi štyrmi stenami každodennosti. Dojem všednosti podporuje návšteva ihrísk či zastávok hromadnej dopravy, to sú miesta, kde Nádaskayov lyrický subjekt vstupuje do svojho vnútra cez spomienky, fragmenty minulosti.

Obrazy toho, ako „Vilkovia so sklonenými hlavami / dumali nad kameňom ����pieskom“ (s. 17), sú viacvrstvovým ponorom subjektu do podôb bytia. Trochu štylizácia, trochu exkurzia do spomienok, v rámci ktorej vyniká báseň XIV., opisujúca starého otca: „Naučil ma bicyklovať ����o dvadsať rokov zomrel. / Nerozumiem, čo sa stalo medzitým – / všetko je čisté“ (s. 35). Tieto verše v sebe nesú silu Nádaskayovho rukopisu, jeho schopnosť vyjadriť veľa málom, autorskou skratkou, ktorá je brilantná, ak je presne odmeraná. Kniha je komponovaná tak, že číslované básne sa striedajú s textami nadpísanými slovnými názvami. Medzi nimi možno objaviť rôzne mikropríbehy (napr. fotografa, zubára ����hokejistu) s totožným názvom Jemný rez, ktoré patria medzi najlepšie časti zbierky,  ako aj texty označené pronominami (Oni, Ona, On ����Ň�dz�). Príbehovosť ani zručná hra s pronominami však neukryje to podstatné, čo odhaľujú verše zopakované aj na zadnej strane knihy namiesto anotácie: „Zoči-voči svetu podstúp obetu: / hovor o sebe, / akoby si tu nikdy nebol“ (s. 18). Nech lyrický subjekt hovorí o čomkoľvek, hovorí predovšetkým sám o sebe. Rytmickosť prejavu podporovaná výskytom veršov s vnútorným rýmom akoby imitovala rapové skladby, tematizovanie tvorivého procesu takisto evokuje tento žáner: „Písať pre seba, ����predsa sebe nie, / vložiť pár krutých slov do lona“ (s. 19). Autorove experimenty s formou básne, jej eufonickosťou, hláskovou inštrumentáciou veršov, ale aj slovné hračky neprinášajúce veľa invencie (klábosiť-klobásiť v básni Ň�dz�) sú sebavedomým, no nedokonale naplneným pokusom. Všetky tie ornamenty neodvedú pozornosť od sebaspytovania, prečo by aj mali.

Keď sa v básni XV. magrittovsky konštatuje, že „Toto nie je básnická situácia ani začiatok poviedky“ (s. 36), nemožno nesúhlasiť. Nie je. Všeličo mohlo byť, ale nestalo sa. Niekedy je to v rámci zbierky škoda, niekedy ani nie. Niektoré básnické situácie nemusia byť nikdy realizované ����aj tak majú silnú výpovednú hodnotu. Strmhlav, sliepňajúc nie je Nádaskayova najlepšia kniha, ale je to jeho zatiaľ najdôležitejšie dielo, ktoré ukazuje autorovu odvahu púšťať sa zo známych ����bezpečných vôd opisu sveta, ktorý subjekt obklopuje, do neistej oblasti skúmania subjektu ako takého, ale aj skúmania jeho absencie. Je namieste byť zvedavý na Nádaskayove budúce zbierky. Napokon, ešte ostalo niekoľko neurčitých slovesných tvarov, ktoré v názvoch svojich diel zatiaľ nepoužil. Smerujúc zase od introspekcie k objavovaniu sveta navôkol nás ešte tento autor môže neraz prekvapiť.