ղľáԾ
Margaret Atwood: ٱá
Preklad: Katarína Karovičová
Bratislava: Slovart, 2021
Dlho očakávaný návrat do Gileádu po pätnástich rokoch od prevratu odhaľuje špiónov priamo vsrdci teokratickej totality. Kslovenskému čitateľovi sa dostáva vplynulom preklade Kataríny Karovičovej, ktorá preložila do slovenčiny aj román ղáԾ, prvý slovenský preklad Atwoodovej diela.
Vpokračovaní Príbehu služobníčky počujeme namiesto osamelého hlasu Fredovej svedectvá dvoch tínedžeriek. Agnes Jemima vyrastá vrežime ako privilegovaná dcéra veliteľa. Infiltrovaná Kanaďanka Daisy, ktorej skutočná identita je šokujúcim prekvapením, spolupracuje soslobodzujúcim hnutím Mayday. Tretí hlas patrí Tete Lýdii, krutej bachárke akolaborantke srežimom Gileádu. Teraz je jej misiou rozvrátiť režim zvnútra: „Za všetky tie roky som zahrabala mnoho kostí. Teraz som sa rozhodla, že ich vyhrabem – aj keď iba pre tvoje poučenie, môj neznámy čitateľ.“ (s. 10)
Napriek tomu, že prvý gileádsky román má vnázve ‚príbeh‘, čiže naznačuje, že je fiktívny, je písaný tak, aby pripomínal realistický až dokumentárny záznam života vtotalitnom režime. Fredova nakupuje vo vyprázdnených obchodoch, raňajkuje vajíčka, kúpe sa. Jej čepcom obmedzený pohľad čitateľovi ponúka záblesky strašného zneužívania moci, násilností, justičných vrážd aobrovskej nedôvery každého ku každému. ٱá túto perspektívu doplnia do kaleidoskopu ďalších troch výpovedí. Memoár Tety Lýdie ukáže čitateľovi monštruóznu architektúru moci vGileáde. Ako naznačuje názov, ٱá môžeme vnímať ako príklad žánru testimonálnej literatúry, vktorej svedkovia prinášajú svoju skúsenosť zprežitia traumatickej situácie, či už je to vojna, Holokaust, totalitný režim, ale aj ťažká choroba, znásilnenie alebo iná neúnosná udalosť. Keďže tento žáner sa vyznačuje mnohohlasnosťou, viacerými perspektívami avprípade Atwoodovej románu aj multižánrovosťou, svedecké výpovede poskytujú nielen veľmi cenný autentický pohľad na prežitie traumy, ale zároveň vytvárajú aj protipól autoritatívnemu hlasu dominantnej ideológie.
ٱá prekračujú hranice žánrov. Atwoodovej román je príkladom dystópie, ale aj memoáru, denníka a špionážneho thrilleru. Atak Gileád stráca silu jedinej aneomylnej autority atotalitnej vízie, hoci zakazuje čítanie, písanie apoužíva televíziu na propagandu avymývanie mozgov. Tri rozprávačky vo ٱách umožňujú čitateľovi hodnotiť aoverovať si fakty, prechádzať procesom sympatie, empatie, ale aj sebareflexie. Je ťažké nespytovať si svedomie, keď ktomu pobáda sama Teta Lýdia.
Atwoodová obhajuje moc svedeckej výpovede. Prelínanie rozprávačiek vytvára palimpsest, mnohovrstevný aprekrývajúci sa text Fredovej, Daisy, Agnes aj Tety Lýdie. Palimpsest je kľúčovým slovom Gileádu. Gileád prepisuje históriu, architektúru, ale aj ľudské práva a individuálne životy, ktoré uniformuje aredukuje ich na funkcie vštáte. Gileád vymazáva mená ľudí anahrádza ich rolami: Tety, Služobníčky, Marty, Manželky, Čakateľky.
Najzaujímavejšou vrstvou palimpsestu je tajný memoár Tety Lýdie, ktorá svedčí osvojich činoch, pripúšťa svoj podiel na vine Gileádu, ale zároveň sa obhajuje: „Jedného dňa vošli do mojej cely bez varovania traja muži, zasvietili mi baterkou do žmurkajúcich, sliepňajúcich očí, zhodili ma na zem, metodicky do mňa kopali aaj inak ma týrali. Poznávala som zvuky, čo mi vychádzali zúst, predtým som ich počula zokolitých ciel. Nebudem zachádzať do podrobností, stačí, ak poviem, že používali aj paralyzátory.“ (s. 155) Po takejto prevýchove si bývalá sudkyňa rodinného súdu oblečie na seba hnedú uniformu.
Svedecká výpoveď Tety Lýdie sa vracia do začiatku Gileádu, karchitektúre politického systému teokratického režimu, ku korupcii azvrátenosti jeho tvorcov. Kde sa Fredova mohla spoliehať iba na propagandu zTV a Agnes Jemima bola primladá, aby si niečo pamätala, tu Teta Lýdia môže poskytnúť správu okontrolách na hraniciach, logistických zlyhaniach štátu, byrokratickom labyrinte anefunkčnom vedení. Mnohé situácie sú priamymi referenciami na skutočné udalosti vo svete, tom minulom aj súčasnom: utečenecká kríza, pedofilné škandály, trhanie detí zrúk imigrantov azatváranie ich do klietok. História sa síce neopakuje, ale rýmuje, ako hovorí Teta Lýdia.
ٱá hovoria oťažko vysloviteľnej, nevypovedateľnej apríliš bolestivej traume zo života vdiktatúre. Popri hlasnom a dogmatickom monológu Gileádu (nielen) oúlohe ženy vštáte počujeme tiché hlasy dievčat astarej ženy, ktoré mu protirečia adávajú nádej na prežitie a slobodu.
