ղľáԾ
Alan Weisman: Svet bez nás, Bratislava, Ikar 2008. Preklad Róbert Hrebíček
Téma globálnej katastrofy patrí kveľmi vďačným, priam šťavnatým výzvam pre dnešných filmárov atvorcov sci-fi. Scenár býva dynamický smnožstvom peripetií afarbistých počítačových efektov – človek híka ako somár averí, že vyvolený akčný hrdina snejakou tou svojou skupinkou to nakoniec prežije. Aon prežije, či je to vírus, ľad, sopka, hurikán, záplava alebo meteorit! Hurá. Toľko kfantáziám, no čo keby sa stouto témou niekto „pohral“ vreálnej perspektíve, zrušil by šance inteligentných hereckých frikulínov anemilosrdne by začal uvažovať nad našou planétou definitívne bez nás? Americký novinár Alan Weisman to vsúbore svojich vynikajúcich dokumentárnych esejí robí: na začiatku rozprávania vyhladí ľudstvo avcelej knihe sa pýta azároveň domýšľa, aké by to malo následky. Jednoduchý, mrazivý predpoklad sa vjeho podaní transformuje do pestro interdisciplinárneho, podnetného astrhujúceho textu, pri ktorom človek nehíka síce ako somár, ale ako somár sa môže cítiť, keď si na základe prečítaného postupne uvedomuje, čo vlastne spôsobila, spôsobuje amôže spôsobiť neustála konfrontácia civilizácie aprírody alebo povedané ostrejšie: nenažranosti a harmónie. Predstavme si vyľudnené mestá, opustené rafinérie, atómové elektrárne bez riadenia iatómové zbrane, megastavby, ako metro, mosty alebo priehrady či prieplavy, anekonečné tony odpadkov pod morom ana súši... Všetko to akosi existuje aj po nás, Wiesman nám pomocou analýz akonkrétnych príkladov zcelého sveta umožní exkurziu do tohto zásvetia. Nevyžíva sa vmorbidite, hoci by ktomu téma ľahko zvádzala, skôr racionálne ukáže, kde majú budovy slabiny aodkiaľ začnú chátrať, odkiaľ začne zo zásobníkov vytekať ich chemický obsah, ako náhodný blesk podpáli mesto, ako sa môže príroda zbaviť plastov akoľko eónov to môže trvať, ako budú vyzeraťfarmy a polia aako sa postupne budú čistiť moria aako zvieratá arastlinstvo expandujú po planéte. Nezabudne ani na domácich zvieracích maznáčikov, žiaľ, budú to prvé aľahké obete vzmáhajúcej sa dravej fauny, prípadne zahynú, lebo neznesú prirodzené podmienky. Podobne vymiznú potkany, tak silno naviazané na človeka, zato sa všeobecne príroda bude snažiť zrovnovážniť svoj stav; pre Európu vnašich zemepisných šírkach to bude znamenať premenu na pôvodné lesy, aké dnes nájdeme vBialovežskom pralese vPoľsku. Autor berie do úvahy aj iné scenáre, či už sú to futurológovia alebo vizionári, každopádne je presvedčený osebazáchovnej sile života na Zemi – snami alebo bez nás. Presne vie aj to, čo určite po nás zostane: napríklad bronzové imedené výtvory, no bez pochýb zostanú do nekonečna sa šíriace rádiové vlny nášho vysielania...
Táto kniha zvydavateľstva Ikar nemá unás obdobu; ide ovedeckú dokumentaristiku, ktorá sa číta ako zbierka strhujúcich poviedok so zlým začiatkom amožno dobrým koncom. Previazanie faktov so zážitkovosťou, presnosti výkladu so štylistickou nenútenosťou robia znej presvedčivý hlas vdobe, oktorej už aj optimisti občas utrúsia, že to nie je sranda.
Radoslav Matejov
