ղľáԾ
Alena Mornštajnová: Hana
Preklad: Miroslava Čierna
Bratislava: Aktuell, 2020
Knihy českej spisovateľky aprekladateľky Aleny Mornštajnovej sú včeskom aj vslovenskom prostredí pomerne známe. Do povedomia čitateľskej verejnosti sa dostala už vroku 2013 vydaním románu Slepá mapa. Následne autorke vyšli ďalšie štyri knihy: dzý (2015), Hana (2017), kniha pre deti ٰšý ٰáš (2018) aTiché roky (2019). Za jej najznámejšie dielo je vsúčasnosti možné považovať román Hana, ktorý bol preložený do viac ako desiatich jazykov (napr. do poľštiny, chorvátčiny, bulharčiny, slovinčiny ai.). Je to zároveň autorkina prvá kniha, ktorá sa tento rok dostala do kníhkupectiev aj vslovenskom preklade. Hana získala niekoľko ocenení, medzi nimi Kniha roka za rok 2017 avroku 2019 ju zdramatizovalo Národné divadlo vBrne. Keďže však kniha vyšla už pred tromi rokmi, je možné sa na autorkinu doterajšiu tvorbu pozrieť všeobecnejšie.
Vo všetkých prózach Aleny Mornštajnovej (okrem knihy pre deti Stašidýlko ٰáš) sa objavujú viaceré spoločné motívy, prostriedky apostupy, ku ktorým sa autorka rada vracia aktoré sú pre ňu charakteristické. Všetky knihy rozprávajú príbehy „obyčajných“ ľudí na pozadí tzv. veľkých dejín 20. storočia (od prvej republiky cez druhú svetovú vojnu až po komunizmus a revolúciu). Vzájomné postavenie týchto historických a spoločensko-politických udalostí vždy významne ovplyvní dej a život hlavných postáv. Vrománe Hana je takýmto činiteľom nielen druhá svetová vojna a holokaust, ale aj epidémia týfusu, ktorá sa vroku 1954 prehnala Valašským Meziříčím. Motív pohromy, ktorá neustále padá na hlavy protagonistov, je ďalším prvkom, ktorý je možné nájsť vo všetkých autorkiných príbehoch.
Typický je aj viacgeneračný záber – romány Aleny Mornštajnovej sa nezameriavajú len na jednu postavu, ale vcentre pozornosti býva väčšinou celá rodina, resp. hneď viacero jej vrstiev. Vznikajú tak akési rodinné kroniky či ságy, prostredníctvom ktorých je možné ukázať rôzne osudy jej členov. Okruh postáv je viac-menej daný už na začiatku avšetky, ktoré prídu ďalej, sú len ich ďalšie aďalšie kombinácie. Ani v románe Hana sa čitateľ nestretáva len stitulnou hrdinkou. Autorka okolo nej spriada komplikovanú sieť vedľajších postáv, zktorých najvýraznejšou je Hanina neter aneskôr zverenkyňa Mira.
Kčasto vyzdvihovaným prednostiam autorkinho písania patrí zmysel pre dynamiku rozprávania – vjej príbehoch sa stále niečo deje ajednotlivé udalosti sa striedajú vpomerne rýchlom tempe. Postavy nemajú čas príliš dlho premýšľať, zaoberať sa konkrétnym problémom zrozličných strán či dôkladne posudzovať všetky okolnosti a väčšinou hneď konajú. Tento, inak veľmi prínosný, postup však v Hane narazil na určité rozpory. Vsnahe neustále posúvať dej dopredu sa potom autorka nedokáže ubrániť príliš skorému prezradeniu zápletky, atak sa čitateľovi ľahko môže stať, že už na začiatku knihy vie, čo je základom jej príbehu aako sa skončí. Chvatné tempo rozprávania apríliš rýchle vyrovnanie sa sniektorými záležitosťami mnohokrát zabraňuje hlbšiemu ponoru do vnútra postáv a zvolené témy často nie sú detailne preskúmané. Románu chýba jemné spomalenie, reflexia situácie či pokus okomplexnejšie sebapozorovanie.
Vzobrazení psychického rozpoloženia protagonistov sa potom opakovane objavujú určité nevyužité zdroje. Postava Hany je tak aj napriek autorkinmu úsiliu ojej ambivalentnejšie chápanie formovaná najmä zvonku apôsobí jemne schematicky. Stručný avýstižný náčrt určitého ľudského typu, ktorý Alena Mornštajnová uplatnila pri tvorbe epizódnych postáv, sa pri tak ambiciózne projektovanej hrdinke, akou je Hana, nepodarilo účinne využiť. Sklamaná žena, ktorá prešla peklom koncentračných táborov apo návrate sa už nedokázala zaradiť do života, vkonečnom dôsledku vyznieva skôr ako čudáčka než primerane individualizovaná hrdinka. Problematicky vtomto smere pôsobí aj Mira. Ako postava sprirodzene obmedzenou perspektívou (akú deväťročné dievča nepochybne má) totiž akosi nelogicky balansuje medzi naivnou školáčkou a vševediacim rozprávačom.
Hana Aleny Mornštajnovej je nielen príbehom troch generácií jednej rodiny, ale aj typického českého malomesta. Je to príbeh oláske, nenávisti, odcudzení, nepochopení,zbabelosti apodobných klišé, ktorý čitateľ zhltne za jednu cestu vlakom. Autorka do značnej miery ostáva vzajatí vlastných konvencií aštýlu, následkom čoho sa jej knihy začínajú na seba až príliš podobať. Svoju čitateľskú základňu však určite nesklame.
