��������

Román o prevýchove prostitútok

Anton Baláž: Tábor padlých žien, Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2008

Balážov román Tábor padlých žien vyšiel vlani v treťom vydaní. To sa v súčasnosti často nestáva, takže úspech. Medzitým, keď ešte existovala slovenská filmová tvorba, vznikla aj jeho filmová podoba. Dôvodov na úspešnosť bolo niekoľko. Román bol jednou z prvých satirických výpovedí o praktikách socializmu (prvé vydanie 1993), no úspešnosť mu zaručovala sama téma: prevýchova bratislavských prostitútok po februári 1948 v duchu socialistickej morálky. Prevýchova sa diala v pracovnom tábore Nováky, smutne známom z obdobia vojnového slovenského štátu, keď sa v ňom sústredili občania židovského pôvodu. Baláž o tom vie a pripomína to.

V románe sa spojili dva autorove záujmy. Od vstupu do literatúry (Bohovia ročných období) sa interesoval o verejné stránky života a tento trend sa dá vystopovať i v ďalšej tvorbe. Ono verejné malo uňho i politický podtón. Subjektívne a emocionálne na opačnom póle ústilo zasa do erotického (Chirurgický dekameron, neskôr Hriešna Vydrica a i.) Téma románu Tábor padlých žien absorbovala obe tieto línie. Autor sa ocitol akoby vo svojom živle a to pridalo príbehu na presvedčivosti. Okrem toho Baláž vedel od počiatku stvoriť živý charakter. A tak sa mu podarilo aj tu načrtnúť rad vierohodných postáv, od jednotlivých prostitútok cez rozličných bacharov, vychovávateľov, úderníkov, politických pracovníkov atď. a vzájomne ich konfrontovať. Hoci pritláča pero, veď chce ironizovať, myslím, že verne zachytil atmosféru prudko sa meniacej reality, kde staré prestávalo fungovať a nové sa rozbiehalo na všetky strany, kde bolo všetko v pohybe a kde sa ideály (aj tie boli) rozplynuli, pretože v drsnej skutočnosti sa menili na paródiu. Paródia je naozaj základná tónina príbehu, podstatná rovina celého románu. Ale treba povedať, že nedoformuje románové dianie. Autor drží všetko v rukách, no nie tak kŕčovito, aby sa živé umŕtvilo. Autor nie je len ironický, ale aj ľudsky žičlivý a prejavuje starosť o svoje frekventantky. Ba rozohrá aj ľúbostný motív, ktorý spojí dvoch jedincov z opačných táborov. A tak sa od drsnejších polôh presúvame až k sentimentu. Čitateľ môže byť účastný a zároveň si uvedomovať absurdnosť daného stavu.

Do tohto vydania autor pripojil niekoľko oficiálnych dobových dokumentov, z ktorých sám pôvodne vychádzal. Tie uzemňujú románový sujet a pevnejšie zaraďujú do ozajstných povojnových pomerov.

Vladimír Petrík