��������

Autor využíva svoju obľúbenú formu dlhších poviedok, rámcovaných �ʰ��DZ�ó���dz� a ���辱��ó���dz�. Jeho hlboké textové meditácie pocitovo rezonujú s Kafkovým ��á����dz� aj s románmi Harukiho Murakamiho. Okázalý symbolizmus, horúčkovité vízie a surrealizmus �ʰ��DZ�ó���� nám ukážu neobmedzené možnosti imaginácie a načrtnú mäkký, meniaci sa svet  úžasného autora. Protagonisti týchto príbehov sú na rozdiel od tých rámcových mladí: päťročný chlapček, osemročný chlapec a pätnásťročný tínedžer. Dajú sa čítať ako jedna osoba.

Prvá poviedka s názvom ��á����� rozpráva o strašidelnej bezčasovosti, keď je matka príliš dlho preč a malé dieťa, ktoré zostalo samo doma, nevie, či sa ešte niekedy vráti. Úzkosť chlapca sa prejavuje rôznymi bizarnými spôsobmi: putovaním v surrealistickom priestore, hraním sa s koníkom, ktorý je vždy dobrý, klaunom, ktorý je vždy zlý, a modrou mačkou, ktorá zachraňuje koníka. Čas je natiahnutý, elastický, môžu to byť dni, roky, ročné obdobia sa striedajú, strieda sa farba svetla v byte.

Chlapcova osamelá existencia v tomto podivuhodnom priestore je putovaním vo vnútornom svete, kde sa zlieva realita, sen aj fantázia, v ktorých sa dozvedáme o matke, ale aj otcovi. Otec sa objaví ako kolosálna nahá socha vyrobená z gumy a ležiaca na prízemí gumárenskej továrne. Socha matky je iná. Tiež leží na chrbte, ale na prízemí obchodného domu; je vyrobená z čokolády a celá zabalená. Táto socha je presnou veľkorozmernou replikou jeho matky – zvonka aj zvnútra. Skúma priestor, ktorý obýval deväť mesiacov a symbolicky sa prehrýza čokoládou.

Druhá poviedka nesie názov ��íš��� a z celej zbierky je najdesivejšia. Táto ponurá rozprávková próza sa dokonca začína ako rozprávka: „Žili raz v jednom ďalekom meste…“ (s. 73) Chlapec a jeho o päť rokov mladšia sestra žijú väčšinou vo svojom vlastnom svete, pričom doň občas zasahujú dve „fúknutia vetra, zvané mama a otec“ (s. 74), bytosti, ktoré ich kŕmia a pred spaním im želajú dobrú noc. V noci sa schúlení spolu v posteli hrajú, že sú zajace ohrozované líškami, s ktorými Marcel statočne bojuje.

Ale raz v noci Izabelu unesie líška a Izabela „bola v líščej nore. Možno ju práve teraz líška trhala papuľou plnou zubov“. (s. 97) Líška je vážna choroba, Izabelu uväzní na dlhé dni a noci, počas ktorých je s ňou matka v nemocnici. Príbeh má šťastný koniec, hoci melancholicky dumáme nad otázkami „Ako spí voda?“, „Ako reže guľa?“, „Koľko liet má jeseň?“, „Prečo sa nevidíš v zrkadlách?“, „Koľko rúk má jeden prst?“ „Ako sneží osud?“ (s. 118) Melanchólia má ozvenu nezodpovedaných otázok a detskej úzkosti, ktorá je strašidelná, dôverne ju všetci poznáme.

Text ����ž�� je v zbierke najdlhší. Autor sa vracia k svojim motívom sôch, motýľov, využíva efekt odcudzenia známych situácií a vyvoláva tým efekt dejà vu. Chlapec už má pätnásť rokov, je „osamelý, možno najosamelejší človek na svete. Taký osamelý, že už týždne a mesiace nehovoril ani sám so sebou a napokon sa aj sám opustil“. (s. 119) Chlapec chodí do skrine pozerať na kože, ktoré otec zo seba zvlieka v určitých časových intervaloch. Kam však ukrývajú svoje kože ženy?

Chlapec počúva hlas básnika. Trávi čas prestávok za gymnáziom, nekonečne putuje po meste, objavuje dievča, ktoré vyzerá ako on, keby bol dievčaťom, hľadá materinské kože a číta zo zbierky básní. Tak ako v predchádzajúcich textoch, aj tu sa vynorí entomologický motív; v predchádzajúcom texte to bol pavúk, teraz je to gigantický roháč a čokoládový hmyz: „Čokoládový hmyz zabalený v staniole tam nadobúdal kolosálne rozmery. Do pokrkvaného saténu uchyteného v drevenom ráme sa dopoly ponáral roháč veľký ako Ivan, obklopený všetkými štádiami svojho vývoja až po imágo, od čokoládového vajíčka zabaleného do staniolu po čokoládovú larvu a čokoládovú nymfu. Na ďalších paneloch sa dali zazrieť čokoládové kobylky veľkosti dieťaťa...“ (s. 157) A je tu aj ďalší opakujúci sa motív, dve sochy rodičov: jedna je z gumy a druhá z čokolády obalenej lesklou fóliou.

Roháčom vedený Ivan sleduje liturgiu a zúčastňuje sa zvláštneho rituálu, v dôsledku ktorého je socha básnika zmrzačená. Roháč, vyzbrojený kladivom a dlátom, odstraňuje z kamennej sochy mozog, srdce a pohlavné orgány a postupne ich podáva Ivanovi, ktorý ich rozbíja o podlahu katedrály. „‚To, čo vidíš očami‘, povedal mu veľký chrobák, ‚je hlboko ponorené v tvojom mozgu.‘“ (s. 175)

Túto epifániu potvrdzuje aj jeho druhá cesta do vlastného mozgu, keď vidí, ako sa starodávni mŕtvi básnici prebúdzajú zo svojich hrobov a odlietajú ako pestrofarebné motýle. Cărtărescu stále udivuje. Poviedka opisuje nielen zvliekanie sa z kože, ale aj rituálne obliekanie dievčaťa do chlapcovej kože: „‚Čo na to hovoríš?‘ zašepkal prízrak Doriným hlasom. ‚Ako chlapec by som vyzerala dobre, však?‘“ (s. 194) Poviedka pokračuje grotesknými výjavmi sôch, hmyzu, tajných miestností, zhlukov palácov a chrámov a meniaceho sa svetla a končí sa návratom do melanchólie: „Ako sneží osud?“ (s. 227)

���辱��ó�� je protikladom �ʰ��DZ�ó����, zúfalým nárekom nad utláčajúcim a neodvrátiteľným väzením. Protagonista je „zaživa zamurovaný“, „ustrnutý v kocke ľadu“, „v kvapke jantáru“, uväznený vo svojom mozgu, mozog je uväznený v lebke, lebka v múroch tela „a tak ďalej až po koniec priestoru, času a rozumu“. (s. 237) Organicky prekvitajúce asociácie Mircea Cărtărescu sa premieňajú na halucinácie a cez leitmotívy sa vracajú späť do krajiny detstva, do tela matky, k čokoládovým vajíčkam a detským posteliam, v ktorých sa deti chúlia ako zajačiky pred líškou. Zaplaví nás nekonečná fantázia a unáša do tajomného sveta, ktorý poznáme vo svojej vlastnej melanchólii, samote a túžbe.

Nádherný text je bludiskom, v ktorom každý čitateľ nájde to, čo hľadá: „Rátaním som dosiahol koniec čísel. Rozprávaním som dosiahol koniec slov. Teraz už nemám nič, čo by som sám sebe povedal. Ako veční zatratenci v pekle som splynul so svojím výkrikom.“ (s. 237) Texty, ktoré sa prelievajú medzi poéziou a prózou, odporúčam každému, kto sa rád ponára do sveta krásnych slov a temných vízií.