��������

Román dokáže ponúknuť nielen reflexiu o povahe viery či tradícií, ale z hľadiska deja môže ísť o zaujímavý žánrový projekt. Tu je však nutné poznamenať, že próza nespadá do žánru fantastiky, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Balansuje na jej hranici, možno ju aj prekračuje, ale autor to necháva na čitateľovej interpretácii. Nie, Jelenia hlava patrí do subžánru historickej detektívky (a podľa môjho profesionálneho i čitateľského úsudku nepodarenej detektívky). Zároveň je to kniha, kde forma vyhráva nad obsahom, a to hneď v dvoch rovinách.

Medzi spisovateľom a grafikom

Prvá z nich je tá očividnejšia. Filip Horník je v prvom rade ilustrátor a grafik. Súčasťou jeho autorského zámeru je teda obohatiť dielo o originálne ilustrácie dokresľujúce atmosféru a tón knihy. Autor dobre napodobnil štýl stredovekých a renesančných drevorytov, až na malý detail. Zvyčajne sú takéto kresby doplnené o množstvo skrytých alebo očividných symbolov. V prípade, že aj nie, pri štylizácii knihy, ktorá závisí od tajomnej, takmer mystickej atmosféry, nie je na škodu nimi šetriť. Kresbám tak dajú ďalšiu významovú vrstvu, môžu poslúžiť ako indikácia a hrať s čitateľom samostatnú hru pri ich snahe o dekódovanie.

Uvediem príklad inej, v minulosti populárnej knihy, v ktorej drevoryty zohrávali v rámci autorského zámeru významnú úlohu. Dumasov klub od Artura Pérez-Reverta nesie v sebe sériu opakujúcich sa fiktívnych rytín, ktoré by mali ukrývať tajomstvo k vyvolaniu Satana. Čitateľ, podobne ako protagonisti knihy, môže v týchto rytinách pátrať. Samozrejme, obrazy sú nielen verné štýlu, ale aj výrazne symbolické. V Jelenej hlave ilustrácie len doplňujú, dotvárajú poetiku, ale nezaškodilo by, keby viac komunikovali s čitateľom a neboli „len“ ilustráciami.

Napríklad, pri jednej kapitole sa nachádza ilustrácia oka. Odkazuje na časť v texte, kde si hlavný hrdina pomýli mladú ženu s anjelom a to, čo si na nej najväčšmi všíma, sú jej oči. O čo by bolo lepšie doplniť ilustráciu o anjelskú symboliku, krídla alebo štylizovať ju do znaku vševediaceho Božského oka... Pri interpretácii by to dalo možný význam aj textu – autor naznačí čitateľovi, že daná dievčina môže byť naozaj božskou bytosťou – a zvýraznilo by to motívy prítomné v rozprávaní. Toto je v zásade problém celej knihy.

Autorovým cieľom je zjavne vytvoriť atmosférický príbeh. Snaží sa o to sugestívnymi opismi, ktoré sú dobré, priam výborné, ale samy osebe nestačia. Niekedy by si to žiadalo viac detailov (hlavne dvojznačných). Výborne sa to manifestuje v úvode. Hlavný hrdina, mních zvaný Pisár, sa túla divočinou, aby ju zmapoval pre kráľa. Počas zimy čelí nástrahám nepohodlia, ale aj divým zverom. Počas jednej mesiacom zaliatej horúčkovitej noci je svedkom súboja vlka s jelenicou.

Samotný súboj je opísaný výborne, ale neplní žiadnu hlbšiu funkciu okrem toho, že u Pisára spúšťa sériu úvah o povahe života, smrti, dobra a zla. Keby bol zároveň aj predzvesťou, čoho bude svedkom, fungovalo by to lepšie. Ak by tu Horník pridal viac mystických prvkov alebo surreálnosti, neostal by na vážkach len Pisár, ale aj čitateľ.

Detektívka alebo duchovná premena?

V druhej rovine je Jelenia hlava detektívnym príbehom z malomesta so všetkými povinnými typologickými postavami. Samotná detektívna zápletka však nie je rozvinutá (mám dojem, že sa o to autor ani nesnažil). Väčšina podstatných informácií je prezradená čitateľovi hneď na začiatku – nie prostredníctvom deja alebo pátrania Pisára, ale jednoducho v rozprávačských expozičných blokoch (typický príklad infodumpingu). O čo zábavnejšie by bolo charaktery, vzťahy a situácie spoznávať počas príbehu spolu s Pisárom, nie nezávisle od neho? Nehovoriac o tom, že záhada sa pred „detektíva“ dostane asi približne v polovici textu a nestojí ho ani veľa námahy ju rozlúsknuť. Riešenie sa mu ponúkne samo.

To, že detektívny motív nie je nosný, naznačuje vyvrcholenie knihy, ktoré nespočíva v odhalení „páchateľa“, ale v podobe duchovnej premeny Pisára. S touto časťou mám tiež problém. Nielenže na ceste k „osvieteniu“ nemusel prekonať mnoho (spirituálnych) prekážok, ale v závere som si ani nebol istý, či sa naozaj zmenil. Úvodné state ho vykresľujú ako citlivého a empatického človeka, ktorý sa občas zdráha pomôcť druhým. (Ale pomáha, keď je to možné.) V závere ho vidíme ako empatického a citlivého človeka, ktorý sa rozhodne pomáhať. Zároveň v priebehu celého deja plní úlohu akéhosi „archivára“. Kreslí mapy, zapisuje. Ku koncu sa rozhodne archivovať aj niečo iné. To neznie ako skutočný vývoj. Ak by som chcel ešte niečo dodatočne vytknúť, tak je to zbytočne dlhý úvod, ktorý v podstate tvorí štvrtinu textu.

Výborné, no bez hĺbky

Toto všetko sú len technikálie. Horníkov text má jednu silnú výhodu. Dobre a rýchlo sa číta. To je pre mnohých čitateľov obrovské pozitívum. Navyše má nesporný talent na prácu s textom, hoci ešte neotesaný, surový, akýsi intuitívny. Jelenia hlava je teda technicky, kompozične, naratívne a tematicky nezvládnutá, ale nedokážem tvrdiť, že autor nevie písať. Práve naopak. Len si to asi vyžaduje hlbší ponor do teórie budovania príbehu alebo do témy. Je to ako s tými ilustráciami. Sú naozaj dobré, ale aby boli výborné, chýba im hĺbka a práca s detailmi.