��������

Okrem najnovšej knihy Ľubomíra Vajdičku �ձ�á�ٱ������������, ktorá vznikla ako rozhovor medzi ním a jeho bývalým žiakom na Divadel­nej fakulte Vysokej školy múzických umení v Brati­slave – dramaturgom a vysokoškolským pedagógom Miroslavom Dachom, je na Slovensku minimálne množstvo režisérov, ktorí naplno otvorili dvere do svojho divadelno‑režijného myslenia v teoretickej i v pragmatickej rovine. Pred Ľubomírom Vajdičkom zo súčasných režisérov tak urobil iba Roman Polák, a to v knihe Horák – Polák. Hovory o divadle (Slovart, 2020), v ktorej sa s ním rozprával dramatik, prozaik a vysokoškolský pedagóg Karol Horák.

Do hlbín tvorby

�ձ�á�ٱ������������ je nielen citlivým, precíznym a veľmi uvážlivým memoárovým predstavením profesijné­ho a osobného života jedného z našich najvýznam­nejších slovenských divadelných režisérov, ale umožňuje inak sa pozrieť aj na Vajdičkovu prvú knihu – vedeckú monografiu s názvom Priestor, význam, interpretácia. K niektorým inscenáciám Čechova, Ostrovského a Gorkého (Národné divadelné centrum, 1996), v ktorej sa zaoberal odkrývaním autorsko‑režijných postupov pri tvorbe niektorých svojich inscenácií velikánov ruskej dramatiky. Kým v nej je jeho jazyk vecný, založený na dôsled­nom osvetľovaní režijnej koncepcie aj bohatou argumentáciou z teatrologickej či divadelno‑režijnej literatúry, v �ձ�á�ٱ������������DZ��� je rôzny. Mnohé miesta týkajúce sa inscenácií sú síce tiež pojmové a dôsledne vysvetľujúce zvolený interpretačný prístup k dramatickej predlohe, ale – čo je obohacu­júce – o inscenáciách, ktorým sa venuje v �ʰ�������ٴ�­����…, sa dozvedáme pohľadom aj do pragmatickej roviny ich vzniku. Dozvedáme sa, ako Ľ. Vajdičku oslovili dramaturgovia či riaditelia divadiel, ponoríme sa do spomienok na martinských, brati­slavských, košických atď. hereckých bardov, na skúšobné obdobie, pričom neopomína ani techni­kov, rekvizitárov, prevádzkarov a ďalších nemenej dôležitých členov technického a organizačného zázemia divadiel. Na tých miestach má text osobnejší tón, spomienky niekde prechádzajú do esejistického, ale i kritického štýlu, pričom sa pri návratoch do minulosti opiera aj o reflexie kritikov. Nadväzuje však odlišne. Raz mu pomáhajú pri argumentácii zdôvodňujúcej koncepciu i umeleckú kvalitu inscenácie, výnimočne si nimi pomáha pri rekonštrukcii inscenačnej koncepcie (inscenácie), ktorej sa formou zadaní venoval počas štúdia divadelnej vedy na VŠMU, ktorej je absolventom. I preto s istou dávkou irónie – ale veľmi láskavej – pri inscenácii Čechovových sestier v Činohre SND v roku 1984 uvádza citáty z jedenástich, často veľmi protirečiacich kritík (s. 296 – 297) spolu so zvedavou otázkou, ako by na ich základe urobil dnešný štu­dent/ka divadelnej vedy jej rekonštrukciu.

Spomienky i štúdie

V štruktúre rozhovoru sa strieda chronologický princíp s tematickým. Prvá veľká časť knihy sa týka Vajdičkových spomienok na detstvo, na život v rodine evanjelického farára v Turci – najprv v Lubine a neskôr v Turčianskom svätom Martine (vtedy), na obdobie, keď zistil, že otec bol amatér­skym režisérom, na jeho väznenie počas Slovenské­ho štátu za pomoc partizánom a neskôr, už za socializmu, za protisocialistické kázne či na prvé návštevy martinského – Armádneho divadla. Ďalším obdobím je absolvovanie Strednej priemy­selnej školy elektrotechnickej v Bratislave, kde bol dramatický krúžok, štúdium divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave, ďalšia veľká časť rozhovoru je venovaná Vajdičkovmu pätnásťročnému pôsobeniu v dnešnom Slovenskom komornom divadle v Marti­ne, v pražskom Národnom divadle, kde mal určitý čas polovičný úväzok, a jednou z posledných chronologicky radených tém je jeho režijná práca v Činohre SND, a to do roku 2010, keď musel nedob­rovoľne ukončiť pracovný pomer spolu s inými členmi tvorivého tímu divadla. Osobitný priestor je v knihe venovaný jeho réžiám v ochotníckom divadle, v ostatných divadlách na Slovensku, v tele­vízii či pri prekladoch. Úvod knihy patrí štúdii jeho študentky Vladislavy Fekete s názvom Hrdý divadel­ník, ktorá sa veľmi zasvätene venuje všetkým polo­hám Vajdičkovej tvorby.

Či už sa pozrieme na význam názvu knihy �ձ�á�ٱ��­���������� očami slovenského prekladu názvu hry od rakúskeho dramatika Thomasa Bernharda �پ�����������í�� (Der Theatermacher), prípadne poľského Komediant či samotného posolstva hry, jeho podsta­ta stále zostáva rovnaká. Hovorí o divadelnom uvažovaní výnimočného slovenského divadelníka – divadelného a televízneho režiséra, prekladateľa, divadelného teoretika a pedagóga Ľubomíra Vajdič­ku, umelca, ktorého až štyri inscenácie sa dostali do Zlatej kolekcie slovenského profesionálneho divadla. Navyše s množstvom fotografického mate­riálu z inscenácií či obrázkov kostýmových a scéno­grafických návrhov, vo veľmi príjemnom grafickom spracovaní s ľahko „čítavým“ písmom a v exkluzív­nej veľkosti – vo formáte A4. Zároveň aj inovatívne vzhľadom na súpis inscenácií Ľubomíra Vajdičku doma a v zahraničí, ku ktorému je možné sa dostať prostredníctvom QR kódu (s. 570).