ղľáԾ
Minulosť našej budúcnosti
František Gyárfáš: Tichí spoločníci
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2005
„Táto kniha nie je určená smutnému pedantovi. Pochopiť vírusy, nájsť ich miesto vnašom svete anaše miesto vtom ich, znamená opustiť priestor našej jedinečnosti“ (s. 15).
Čo dodať kautorskej charakteristike diela? Možno len otázky, koľko nás je smutných pedantov anakoľko je množina rôznofarebných a inakrozličných homo sapiens pedantná? Anakoľko je slovenský čitateľ pedantom? Kto pochopí, vďaka prečítaniu Tichých spoločníkov, čo bude?
Niekde som počula, že ľudstvo sa delí na tých pripojených atých bez elektriny – hovoríme, samozrejme, o internete. Civilizácia, ktorej sme súčasťou, pripojená je, atak naša virtualizácia beží vplnom prúde. Rovnako ako vMatrixe nás riadia stroje. František Gyárfáš píše otajnom živote vírusov aotichom zániku ľudstva. Zánik ľudstva – model, ktorý
mnohokrát spracovala sci-fi, ale ktorého každá dobrá variácia vždy znovu poteší...
Tichí spoločníci sú teda nepochybne odkazom na sci-fi, ale majú vnútornú poetiku adidaktický filozofický rozmer. Predovšetkým filozofická línia sa skvie svojou jednoduchosťou, jednoznačnosťou a neoblomnosťou. Logika vecí (anielen vtejto knihe) hovorí otom, že sme skončili. Možno súhlasiť. Čítajúcich intelektuálov navyše povzbudí nielen zmes žánrov vjednej próze, ale aj výstavba, ktorá evidentne pozná, cituje avysmieva sa...
Zorientovaný čitateľ sradosťou kvituje parafrázy jednotlivých smerov amyšlienkových smerovaní Západu po roku 2000. Vzťah medzi človekom a strojom má vGyárfášovej vízii svoje verzie astupne: „Oveľa väčšou drámou pre ľudstvo by bolo, že niekto stvoril život na Zemi zdôvodu, pre ktorý my tlačíme knihy. Takýto akt stvorenia by znás urobil obyčajné médium, nekonečný xerox apocit poníženia by nás musel zasiahnuť hlboko vnašom biocentrickom sebavedomí“ (s. 46). Toto je jedna verzia astupeň poznania.
Autor sa funkčne pohybuje na pôde, ktorá je roky obsadená sci-fi, ale na ktorú čoraz častejšie aspozoruhodnými výsledkami siahajú aj oficiálne vedy. Myšlienka, že sme len nositeľmi kódu anie zmyslom DNK, je však aj vtomto teréne prevratná, minimálne uhlom pohľadu. Tichí spoločníci takýchto apodobných uhlov pohľadu ponúkajú vpriemere jeden na stranu. To je veľmi slušné skóre. Aj vkontexte populárneho vedecko-fantastického základu.
Sympatický je aj nevzrušený anepochybne láskavý tón rozprávania. Jednou zdejových línií je príbeh programátora Andyho, druhou príbeh ľudstva, atreťou, ktorú nepochybne autor považuje za najdôležitejšiu, príbeh zrodenia akulminácie vírusov.
Na ono večné – Kto sme akam kráčame? –Gyárfáš zodpovie, ikeď spôsobom, ktorý nám rozhodne nelichotí. Vidíme, že autor vo svätej vojne drží palce vírusom apokiaľ sa poobzeráme okolo seba, rozumieme tomu, prečo...
Zostáva povedať, čo je na knihe Tichí spoločníci teraz atu pre nás podstatné. Zaujímavé na nej je to, že je zaujímavá. Že je zmesou žánrov. Že je príťažlivo graficky spracovaná a vkontexte slovenskej literatúry iná –prináša odlišnú apoučenú estetiku. Prináša témy, sktorými sa síce už západné literatúry pred časom vyrovnali, ale plnohodnotne aoriginálne na ne naväzuje. A je na slovenskej
scéne jedna zmála svojho druhu, ak nie vôbec jediná. Ato aj vprípade, že by sme knihu chápali ako ďalší príspevok vrade sci-fi. Zároveň parafrázuje vedecké texty atzv. akademické myslenie. Apredovšetkým je obrazom apresnou analýzou štádia spoločnosti pripojenej na internet aožiarenej monitormi. Rozdeľovať biologickú astrojovú kvalitu života sa totiž po prečítaní zdá zbytočné. Je možné, že by sa časom menej vzdelaný vírus mohol vo virtuálnej debate sreplikovanou minulosťou opýtať – ačo ste mysleli tým slovom ľudský? Amy by sme to, samozrejme, nedokázali vysvetliť. Tak to nekomplikujme! Koniec koncov, František Gyárfáš situáciu pochopil anepokúša sa to komplikovať. Vírusy vyhrajú. Aich mytológia nás zaznamená. Je to láskavý autor, ale to som tu už raz napísala.
Ivica Ruttkayová
