ղľáԾ
Banská Bystrica, Vydavateľstvo PRO 2011
Pravdepodobne viacerí z nás majú podobnú skúsenosť: poprečítaní knižky, zhliadnutí výstavy alebo povynikajúcom koncerte pocítia chuť napísať autorovi či interpretovi list svyznaním, ako na nás umelecký výkon zapôsobil, ako nás obohatil... Apravdepodobne väčšina z nás ostane lenpri tomto predsavzatí, nikdy si však naozaj nesadne za stôl alist s poďakovaním nenapíše, zplachosti, z obáv, že by satakéto gesto mohlo vnímať akodotieravosť... možno zpohodlnosti.
Som rada (a spolu somnou nepochybne mnohí čitatelia a čitateľky výpravnej publikácie Tichý dvojhlas), že Ladislav Chudík jedného januárového dňa, odktorého uplynuli už desiatky rokov, neostal akoobdivovateľ básní Jaroslava Seiferta lenpri predsavzatí vyjadriť vtedy už uznávanému poetovi slová vďaky zasilný umelecký zážitok zjeho veršov. Tak sazrodil prvý list knihy Tichý dvojhlas ǻپٳܱdz Z korešpondencie českého básnika Jaroslava Seiferta aslovenského herca Ladislava Chudíka, ktorý bol začiatkom dlhodobej korešpondencie medzi dvoma poprednými umelcami. Bola tokorešpondencia plná súznenia; trvala až do úmrtia básnika ateraz sa s ňou môžeme oboznámiť naSlovensku, osemnásť rokov pojej knižnom vydaní v Čechách. Nejde však oklasickú reedíciu, slovenské vydanie, ktoré je zároveň vzdaním úcty básnikovi pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia, jerozšírené o ďalšie objavené listy, informácie či spomienky. Súčasťou reprezentatívnej publikácie s nádhernou grafickou úpravou Roberta Broža je záznam prednesu Seifertových básní vpodaní nášho majstra recitácie, záznam relácie českej televízie Býti básníkem, býti hercem... zroku 1996, vktorej náš herec spomína na „svojho“ básnika avyznáva sa zobdivu kjeho poézii, ako ajmedailóny – osobne ladené profily – oboch umelcov (z pera Ladislava Čavojského a Věry Křupkovej).
Listy Ladislava Chudíka sú nielen osobným poďakovaním za poéziu, ku ktorej, ako píše, cíti „hĺbkovú zviazanosť“ aktorá zohrala vjeho živote významnú úlohu medziiným aj tým, že mubola pomocníčkou priosvojovaní českého jazyka, apomáhala vysloviť vlastné myšlienky apocity, ale možno ich chápať ajako všeobecnejšie platné reflexie o poézii ajej zástoji v ľudskom živote. Nielen oSeifertovej, ale o každej veľkej poézii platí, že možno cez ňu, povedané s L. Chudíkom, ďalej zájsť, viac dovidieť, mnohé vsebe rozpoznať, mnohému saotvoriť... Jaroslav Seifert, potešený záujmom slovenského herca, zase vlistoch vyjadruje svoj obdiv kjeho hereckému umeniu, popritom saopakovane pochvalne zmieňuje o slávnych bratislavských televíznych pondelkoch, ktoré nachádzali dobrý ohlas aj v Čechách (žiaľ, natie vynikajúce inscenácie už lennostalgicky spomíname...) apri rôznych príležitostiach zdôrazňuje ajsvoj vrúcny vzťah kSlovensku ajeho kultúre...
V listoch preblesknú zmienky o osobných životoch, oaktuálnych zdravotných, rodinných (v náznaku ajpolitických) problémoch, ktorým obaja protagonisti museli čeliť. Napokon, prizamýšľaní odotykoch životov nemôže vknihe chýbať ani báseň Milana Rúfusa ajeho list, sktorým sa básnik lúčil sosvojím verným interpretom... Kniha aj vďaka výtvarnej podobe poteší akodarček podvianočný stromček.
