��������

TISÍC A JEDNA NOC 3

Bratislava, Slovenský Tatran 2003

Z arabského originálu preložil, úvodnú štúdiu a poznámky napísal Ján Pauliny

Ilustroval Peter Pollág

Pripomeňme si, že tatranské vydania Tisíc a jedna noc majú málo spoločné s rozprávkami, ktoré sa do európskeho kultúrneho prostredia asimilovali od začiatku 18.storočia vďaka adaptáciám Francúza A. Gallanda a stali sa neodmysliteľným čítaním mnohých generácií, keď navyše vniesli do európskeho literárneho prúdenia relevantné inšpirácie. Doterajšie tri tatranské knihy (prvá vyšla r. 1987, druhá r. 1989, 2. vydanie r. 1999) sú predovšetkým titanským prekladateľským dielom Jána Paulinyho, ktorý tomuto orientálnemu fenoménu zasvätil prakticky celý svoj život, no sú aj edičným činom, ktorého kultúrnosť je nemerateľná bežnými kritériami. Veď kniha Tisíc a jednej noci je rôznorodý súbor románov, básní, rozprávok, bájí a legiend, traktátov a anekdot z rôznych období, prostredí a teritórií, vzťahujúci sa k ľudovej literatúre arabského sveta. O existencii takejto knihy rámcovanej tisíc a jednou nocou, počas ktorých vezírska dcérka Šahrazád rozprávaním natoľko poplietla hlavu pomstiteľovi oklamaných mužov, kráľovi Šahrijárovi, že jej daroval nielen život, ale aj troch potomkov, sa arabskí autori zmieňovali už v 10. storočí. Najstaršie časti sú indického a perzského pôvodu. Tieto literárne útvary sa tradovali najmä ústnym podaním, v písomnej forme sa zachovali v niekoľkých edíciách, z ktorých asi najznámejšia je egyptská z 15. -- 18. storočia.

Príbehy v 3. knihe Paulinyho výberu (stoštyridsiata šiesta až tristo ôsma noc) pochádzajú z tzv. kalkatskej zbierky (1839-1842) a prihliadajú aj na búlácky text z r. 1835. Obsahujú predovšetkým Rozprávania o zvieratách a ľuďoch. Sú to napospol zvieracie príbehy s moralitným obsahom, v ktorých je na rozdiel od európskych bájok oveľa menej symbolizmu, zato viac rozprávačského realizmu. Zvieratá sa tu často stretajú s ľuďmi, ale ak by sme čakali priamu konfrontáciu zvieracích vlastností s ľudskými, sotva sa jej dočkáme. Moralita (napr. nevyspytateľnosť človeka, viera vo všemocného Alláha, alegorická symbolika zvieracích typov) je tu oveľa menej nápadná ako napr. v Ezopových či neskorších európskych bájkach). Ani forma týchto rozprávačských útvarov nie je taká záväzná a koncízna. Vyplýva to najskôr z toho, že arabské rozprávačstvo je božstvo samo pre seba a jednoducho nevie odolať peknému motívu, príbehu, prirovnaniu či inej zázračnosti. Je v ňom veľa humoru, vtipu a dôvtipu, ale prakticky tu niet zlomyseľného výsmechu. Postavičky, či už zvieracie alebo ľudské, sa usilujú predovšetkým prežiť, ale vedia si bez zbytočnej sentimentality oceniť dôvtip a vynachádzavosť svojho protivníka.

Väčšina ,,ľudských” príbehov má pitoreskný ráz a ich hlavnou témou je láska. Ich hrdinovia sú obeťami veľkej vášne, ktorá sa často rodí nevedomo, no je o to väčšmi dejotvorná. Jej protagonisti sa dostávajú do neuveriteľných situácií, ktoré však iba v jednom prípade (Bakkár a Šamsannhár) vyúsťujú do tragického konca; spravidla sa osudy postáv splietajú akoby len pre radosť z rozprávania a potešenie z dobrého konca. Arabskí rozprávači sa priam vyžívajú v opise erotických scén, ktoré musia mať svoje tradičné dekórum: krásne šaty, šperky, lahodné jedlá a nápoje a najmä krásne telá. A nech hovoria o akejkoľvek podobe vášne, na ich rozprávaní nie je nič pohoršujúce, obscénne či frivolné, vždy je v popredí krása vzťahu, tela či konania. Aj keď v príbehoch nie je nikdy núdza o krv a krutosť, vôbec nepôsobia krvavo ani agresívne. Pre našinca je na orientálnych príbehoch nápadné ešte jedno: vystupujú v nich všetky vrstvy spoločnosti od žobráckej spodiny po všemocných zástupcov milostivého Boha na zemi. Celý tento hýrivo rozmanitý svet medzi sebou komunikuje, hoci všetkým jeho predstaviteľom sú jasné spoločenské hierarchie a rebríčky. V orientálnych príbehoch je každá postava človekom samým pre seba a pre svoj osud, preto je schopná objavovať, vzrušovať i poučovať. Platí to aj o nadprirodzených bytostiach, o džinoch, džinach, máridoch a ífritoch, vyskytujúcich sa popri ľuďoch a svojou drámou znásobujúcich drámu života. Aj ony majú v orientálnych rozprávaniach konkrétnu podobu, pre ktorú môžeme tieto exotické ľudové výtvory vnímať aj ako školu filozofického realizmu.

A napokon nemožno nespomenúť ilustrácie Petra Pollága, ktoré sú po Ondreičkových ilustráciách z 2. knihy, ďalším dôkazom, že ilustrátorský fortieľ na Slovensku ešte nevymrel a že ukazuje nové a nové možnosti.

Alexander Halvoník