ղľáԾ
Už napohľad neobyčajná Pani Kurčaťová je titulovaná ako jedna znajoriginálnejších kníh pre deti (inteligentné, od 11 do 111 rokov), rozprávkový román či dokonca sága, epos. Príbeh objemnej knihy by sa síce dal vyrozprávať v pár vetách, ak by sme sa stým nepárali anehrali, no to sa, na(ne)šťastie, (ne)stalo. Vyberte si – podľa chuti.
Dej vyrastá zmystického sveta, plného bizarných postáv, medziktorými archetypálne dominuje pani Kurčaťová – ako už napovedá obálka, vyvárajúca vševedma, aspoň naoko, sdlhokánskymi ušami avlasmi. Prívetivá správna ženština, oktorej tušíme, že vie čarovať, ale hlavne svojím kulinárskym umenímvy(t)várať okolo seba mľaskavý, mastný pokoj. Základ je to podmanivý arobí chúťky čítať ďalej.
Poetka ajaponologička Eva Luka písala svoju prvú prózu niekoľko rokov aje to vidno najmä podľa počtu stránok, ktoré pribúdali, ako sama povedala, sveľkou ľahkosťou aveľmi (možno až príliš) spontánne, bez väčšieho rozmyslu. „Zjavili sa vkine mojej vlastnej hlavy,“ povedala autorka ohlavnej štvorici hrdinov, no presne tak vo svojej knihe pôsobí ona – ako divák, ktorý nemá dosah na to, čo sa stane, nie je tvorcom, iba médiom, cez ktoré samovoľne prichádzajú na papier vety asituácie, lačne čakajúce niekde vzaprášenom podvedomí, kedy si na ne niekto spomenie. Lačné-ladné-lahodné, lalala. Taký je recept Pani Kurčaťovej.
Autorka napriek svojsky napísanému príbehu apodrobne rozpracovaným postavám zasadila fabulu do pomerne ošúchaného rámca fantastiky – skupina priateľov pátra po jednom znich, ktorý náhle zmizne práve vo chvíli, keď sa im rozhodne odhaliť svoje tajomstvo. Cestou za jeho záchranou zažijú mnohé. Len či to čitateľ zažíva snimi. Nevyspytateľnosť vlastného štýlu atempo, akým sa slová rinuli na papier, neumožnili spisovateľke efektívne usmerňovať a viesť dejovú líniu, naberať spád alebo kontrolovať dynamiku, či spočinúť na dôležitých miestach, kde by sa dalo rozhliadnuť aprecítiť, napriek tomu, že práve tieto ambície sú vdiele naznačené.
Je to pomalosť bez oddychu, prúdy deja preseknuté gučami slovných čačiek, žijúcich vlastným životom. Škoda, že si skúsená auznávaná poetka nevzala zo svojej predchádzajúcej tvorby to najdôležitejšie, asíce umenie zosnovať príbeh tak, aby jej vlastné rozprávanienerušilo jej vlastné rozjímanie. Bohaté menu slov akoby sa bálo naservírovať hlavný chod aostáva nám len „plný tanier holaritiek“.
Poetická zručnosť je badateľná na invenčnosti slov a lyrickosti príbehu, svýrazným zámerom stavať na pocite – vidno, že si autorka voľká vatmosfére anecháva čitateľa hojne meditovať: „Na Malý voz, kde sedí hviezda, ktorá tam náhle spadla zneba ahoci sa to vôbec nezdá, chutí to ako kúsok chleba.“
Vspoločnosti svojich postáv sa cíti dobre anevynechá príležitosť zdôrazniť ich jedinečnú vlastnosť či výzor. Detailne rozpracované apsychológiou veľmi ľudské postavy sú nádejným spojivom medzi čitateľom asurrealitou knihy. Popísané pomerne polopatisticky, avšak úprimne askúsene odpozorované charaktery inálady hrdinov sú jednou zvydarených čŕt príbehu.
Estetika poézie vkontexte celej knihy krásne prekvapuje – „More hádzalo nohami..., chválilo sa životom, akoby sa práve narodilo“, no v „sekunde, ktorá sa obesila sama na sebe“ sa zasa vytráca. Pôsobivé sú i niektoré zbásní zaradených vždy na začiatku akonci kapitoly. Škoda len, že sa to stalo pravidlom samým osebe – po čase totiž pôsobí text priam muzikálovo – len čo sa čosi môže diať, začne sa básnenie, ktoré vlepšom prípade snámahou okúsok posunie dej, vtom horšom vypáli ako častuška, ktorú musí čitateľ absolvovať.
Oduševnenosť autorkinej oceňovanej poézie nechýba ani Pani Kurčaťovej, lenže je priokázalá, primohutná, prihustá asama autorka, inštinktívne blúdiaca bohémskou hromadou textu, stráca občas niť ičitateľovu pozornosť. Kniha tak pôsobí enormne nevyvážene, no vkonečnom dôsledku všetko zožerie kvantum slov atrocha bezohľadná pohrúženosť do seba, ktorá neumožní čitateľovi – a nie preto, žeby nebol dostatočne znalý alebo nechcel byť vytrvalý – poňať celý význam, zrejme nie vždy celkom odkrytý i autorke, alebo oceniť internú líniu, ani keby sa rozhodol súkať dlhočiznú rozvláčnosť diela do seba ako nekonečnú, občas chutnú, no neuveriteľne rozvarenú špagetu.
Autorka podľa Daniela Heviera nadväzuje na tradíciu ozajstných magicko-fantastických príbehov ako Alica vKrajine zázrakov, Muminovia apod. Zrejme áno, lenže skôr fanartovo, nie spisovateľsky. Nesúrodá polievka, ktorá kypí Pani Kurčaťovej zhrnca, je zrejme guľášom aprísady vňom sú občas veľmi pochybného pôvodu – žartovné názvy ako skupina makakov Hip-hopica, násilné kudrlinky vopisoch, coolová žoviálnosť, keď „do miestnosti vstúpila ľahká nervozitka“ avšeličo iné, čo zišlo práve na um apapier znesie. Vehementné posudky nevynímajúc: „Niekoľko vegetariánskych sliepok si objednalo misku zŕn abiologickú minerálku.“ Vtipné by to (možno) bolo prvý raz, piaty už nie.
Miestami sa do nás viac nezmestí aniekedy sa zasa prepadáme cez diery vyžraté autorským, ale aj úplne obyčajným klišé. Nemuselo to tak byť. Citát zoŠeherezády na začiatku knihy naznačuje, že pôjde osúvislé príbehy sambíciou udržať čitateľovu pozornosť aformálne snáď – krátkosť kapitol je knihe kdobru. Ich počet arozostrenosť, prerušovanie deja ani nie úvahami či opismi, ale epizódnymi nápadmi analepencami však hrozia Pani Kurčaťovej tým, že by bola na konci ohlavu kratšia, nech by zaklínala, koľko chcela – asi aj oto viac. Neustále totiž narážame na obsesívne sa opakujúci vzorec sdejovými vypchávkami (pri voľbe slov, štruktúre kapitol), ktorý nám vpodstate nedovolí vstúpiť hlbšie do príbehu, ani impresionisticky sŕkavo vychutnávať jeho formu. Kompaktnosť asňou tiež údernosť poézie, ktorá by knihe pomohla, absentuje.
Celé dielo je ilustrované autorkinými perokresbami, ktoré dávajú knihe trocha hororovo insitný šmrnc. Nie všetky sa ale vyrovnajú honosne prepracovanej obálke ztehlovej kurčaťovskej kuchyne, plnej vzorov, smucholapkou na strope ahavranom za oknom – sú pomerne náčrtkovité aobčas zbytočné.
Veľká škoda, že sa počas rokov, keď kniha vznikala, nenašiel vhodný spoločník, sktorým by nad tanierom výdatnej polievky vyselektovala nápady, myšlienky adopracovala sa khlbšej pointe iucelenosti. Kniha aj úsilie jej venované by si to iste zaslúžili.
Výsledok totiž akoby kolidoval sám so sebou – jednotlivé kapitoly aich úseky sa veľmi líšia vkvalite apotrebovali by schopného redaktora snadhľadom, ktorý by neváhal knihu vyčistiť aodľahčiť, okresať. Možno sú to strašidelné slová, ale určite nie zbytočné úkony, ak otvoria cestu kčitateľovi. Inak je to kniha, ktorá nebola napísaná, aby bola prečítaná. Pani Kurčaťová II., ktorá sa práve píše, snáď takou bude. Hujaja-srstiti-srsti-bubliflnk.
Edita Treščáková
